KOŠICE. Karty sa hrajú odnepamäti. Niekoho priťahuje modernejší žolík či kanasta, iného ľudovejšia sedma alebo faraón. Sú aj takí, ktorí milujú mariáš.
Hoci sa zväčša hrával v krčmách, postupne bola táto hra povýšená a organizujú sa turnaje, súťaže i extraliga.
Za Košice je účastníkom tej najvyššej slovenskej 1. Košický klub priateľov mariášu.
A práve ten organizoval v prvú aprílovú sobotu v Kultúrno-spoločenskom centre na Jedlíkovej ulici 17. ročník turnaja Grand Prix Košice, ktorý je súčasťou Majstrovstiev Slovenska v tzv. volenom mariáši.
Za stoly si posadalo 386 mužov a jedna žena.
Víťaza turnaja, jedinú ženu, najstaršieho súťažiaceho Košičana i riaditeľku turnaja a zároveň prezidentku 1. KKPM, sme vyspovedali.
Zaujímalo nás, kedy prepadli čaru tejto mariášistami považovanú za kráľovskú hru, čo je v nej rozhodujúce i aké úspechy dosiahli. A kto mal, pridal i nejakú príhodu.
Nedá sa „vytočiť“
Slávka Kováčová je síce Košičanka a žije i pracuje v našom meste, no dlhé roky hrávala za mariášový klub z Vysokých Tatier.
Mariášisti z metropoly východu ju lákali k sebe, no zlomili ju až vlani. Tento rok je už prezidentkou 1. Košického klubu priateľov mariášu.
„Keďže mám túto funkciu, som aj riaditeľkou košického turnaja. Preto nehrám, ale dohliadam na to, aby všetko fungovalo. A nie je to med lízať,“ vysvetlila s úsmevom, prečo taká skúsená mariášistka na turnaji viac behá ako sedí.
K mariášu sa dostala vďaka rodine. V nej ho hrali azda všetci. Kartami plieska už dobrých 25 rokov a dve desaťročia súťažne, za spomínaný klub spod Tatier.
Rovnocenného následovníka nemá, hoci jej syn mariáš hrať vie. Ona si ho zahrá rada.
„Hlavne preto, lebo pri ňom treba rozmýšľať a byť maximálne sústredený, no iným spôsobom. Rada by som vyhrala nejaký celoslovenský turnaj. V regionálnom som už prvé miesto obsadila, ale na celoslovenskom nie. Tam som mala zatiaľ ako najlepšie trikrát tretie a raz šieste a ôsme miesto.“
Keď súťaží s mužmi, vôbec ju to neirituje.
„Štýl hr mužov i žien je rovnaký. Azda len v tom sme iné, že napríklad ja sa nedám len tak „vytočiť“, takže si pri hre ani od srdca neuľavím. Niekedy sa síce na seba nahnevám, aj niečo skazím, tragédia to však nie je. Mariáš je predsa v prvom rade hra. Tak ju treba aj brať,“ myslí si mariášistka.
Pri otázke na príhodu si povzdychne, že o jednu prišla. Ešte v čase pôsobenia v tatranskom klube mali v pláne vytvoriť rekord v najdlhšej hre na najvyššie položenom mieste. Mal ním byť 24-hodinový mariášový maratón na Lomnickom štíte.
„Mala som sa ho zúčastniť aj ja, aj som si v zamestnaní všetko vybavila tak, aby som bola voľná. No zasiahla vyššia moc. Fúkal taký vietor, že lanovka nepremávala a pokus o rekord sa musel preložiť na iný termín. Vtedy som už ale kvôli pracovným povinnostiam nemohla,“ poťažkala si.
Slávka Kováčova tentoraz nehrala. (zdroj: Róbert Bejda)Začínal ako „kibic“
„Mariáš vôbec nie je zložitý. Stačil by jeden deň na to, aby sa pochopil princíp hry,“ tvrdí 74-ročný Štefan Szenteši, najstarší hráč za Košice a zakladateľ 1. Košického klubu priateľov mariášu.
Ku kartám sa dostal ako 10–ročný. Samozrejme, vtedy len „kibicoval“ alebo presnejšie, strýkovi a babke staval halierniky do komínkov.
„Televízory vtedy neboli, hraním kariet sme trávili voľný čas. Nehral som však o peniaze, ale o zápalky. Iné to bolo s babkou, bola vášnivou kartárkou. Hoci mala takmer 80 rokov a skoro nevidela, stále ma volala, nech si s bratom prídeme s ňou zahrať.“
V mariáši pán Szenteši pokračoval počas štúdia v Prahe na vysokej škole. A tiež na vojne, keďže slúžil v Česku, kde je to takmer ľudová hra.
V Košiciach potom hral po krčmách, napríklad U legionárov, v Iskre na KVP. V roku 1997 založili v Košiciach spomínaný klub, bol prvý na Slovensku.
Odvtedy sa mu podarilo napríklad v roku 2004 byť tretím najlepším mariášistom na Slovensku. Košický turnaj vyhral v roku 2010.
Pre pána Szentešiho je mariáš záľuba, nie možnosť zarobiť veľké peniaze. Raz vyhrá on, inokedy súperi.
„Človek musí mať pri mariáši šťastie na dobré karty. Lebo niekedy môže mať hráč dobré karty, a predsa partiu prehrá, lebo tí druhí majú lepšie.“
Štefan Szenteši (v strede) bol na turnaji najstarší Košičan. (zdroj: Róbert Bejda)Vyhral vyše tisíc eur
Víťaza košického turnaja, Vladimíra Šimalčika, v súkromí starostu obce Liptovská Teplá, naučil hrať mariáš otec. Spolu cestovali po futbalových zápasoch a jazdu vlakom si spríjemňovali „mastením kartami“.
„Mariáš hrával aj môj starý otec a strýkovia. Z mojich detí a vnúčat sa mariášu nevenuje nik. Syn Vladimír hrá hokej, 1. ligu za Liptovský Mikuláš a vnučka Sára je vicemajsterka Slovenska v šachu vo svojej kategórii,“ poťažkal si starosta, že kartárske skúsenosti nebude mať komu odovzdať.
„Na dráhu profesionálneho hráča som sa vydal v Liptovskom mariášovom klube,“ spomína Vladimír, ktorého manželka pochádza z košického sídliska Nad jazerom. Má tu tesťovcov a troch švagrov s rodinami.
Víťazstvo na košickom turnaji nebolo jeho prvé. Podobne suverénne si počínal vlani v Kysuckom Novom Meste a v roku 2015 v Liptovskom Mikuláši.
V rámci ligy sa v rôznych ročníkoch umiestnil na 5., 6. a 7. mieste.
Od začiatku založenia súťaže v mariáši bolo klasifikovaných asi tisíc hráčov a 27 z nich má najvyššiu výkonnostnú majstrovskú triedu. Jedným z nich je aj starosta Liptovskej Teplej. Suma jeho výhier sa už prehupla cez tisíc eur.
„Čo je pri mariáši pre úspech rozhodujúce?“ - zopakoval našu otázku. „Keď to rozdelím na percentá, tak 50 je dôležité vedieť dobre hrať. Zvyšných 20 je o pamäti, 20 o šťastí na dobrú kartu a 10 percent je o predvídavosti.“
V Košiciach v prvom rade rozhodlo, že cestoval vlakom a tým pádom bol na turnaj dobre oddýchnutý a vyspatý. A mal aj šťastie, že v predposlednej hre prehral hráč Bratislavy tzv. kontrovaného veľkého a tým pádom ho Vladimír preskočil. Spolu nazbieral 28 bodov. Päť zo šiestich kôl vyhral a v druhom kole skončil na 2. mieste.
Zo všetkých 387 účastníkov nahral najviac peňazí, spolu 78,60 eura.
K tomu si ako bonus za celkové víťazstvo odniesol prémiu 500 eur.
Vladimír Šimalčik (v strede) turnaj vyhral. (zdroj: S. Baran)Z karbaníckej rodiny
Jediná zástupkyňa nežného pohlavia na turnaji bola Alenka Kotorová z obce Tlmače v okrese Levice. Kartovým hrám sa priúčala skôr, ako začala chodiť do školy. Pochádza z karbaníckej rodiny, karty hralo celé príbuzenstvo.
„U nás v rodine sa hrávalo v nedeľu poobede, tatovia si posadali za stôl a mastili mariáš. Mňa to ťahalo k nim. Uvelebila som sa otcovi alebo strýkovi na kolenách a sledovala, ako hrajú. Aj som neraz ja vytiahla a dala tú kartu, ktorú mi ukázali.“
Po nedeľnom obede u starkej sa cestou domov zastavili v krčme. Starší na pivko, mladí na kofolku.
„Keď som mužov videla, ako stále hrajú mariáš, chcela som to vedieť aj ja. Otec sa tomu dlho bránil, no napokon podľahol. Niečo ma naučil on, niečo strýko. Neskôr, v tínedžerskom veku, sme už hrali oddelene. Keď sa zišla celá rodina, dospelí mastili za jedným stolom, mládež za druhým,“ smeje sa pri spomienke na kartárske začiatky.
Ako hráčka Mariášového klubu Trnava zaznamenala na ligovej úrovni niekoľko postupov do štvrtého kola. V Košiciach sa jej veľmi nedarilo, lebo tretie kolo bolo aj posledné.
Vraj jej vôbec nešla karta. No možno to bolo aj tým, že muži nikdy neberú ohľad na to, že je žena. Skôr naopak, myslí si. Sú tvrdší, akoby si nemohli dovoliť, aby ich v mariáši porazila žena.
Zo zásady hrá iba päťcentový mariáš, do plusu či mínusu ide maximálne štyri eurá. Spomenula si však i na jednu vyššiu výhru.
„Bol to Štefanský turnaj v Dlhej pri Trnave. V treťom kole sme sa za jedným stolom stretli dvaja za Trnavu a tretí bol nejaký mladý chlalan ani neviem odkiaľ. Prehral celý svoj vklad už dvadsať minút pred koncom 50-minútového kola. A to sa mi ešte nestalo. Z jeho 10 eur som väčšinu vyhrala ja,“ smeje sa Alenka.
Alenka Kotorová pochádza z karbaníckej rodiny. (zdroj: Róbert Bejda)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
