Zdobenie kraslíc nie je len výsadou žien, zruční sú aj muži

Prípravy na veľkonočné sviatky vrcholia. Gazdinky umývajú a zdobia, mužské osadenstvo domácností zas chystá korbáče, vedrá a voňavky.

Stále však pribúda množstvo rodín, ktoré voľno radšej strávia na výlete a vyhnú sa zhonu. Či už patríte k jedným alebo druhým, vezmite si z veľkonočných sviatkov to, čo sa vám páči.

V každej rodine je to inak, v tých, kde sú profesionálni krasličiari, je napríklad Veľká noc celoročne a rozbitie vajíčka je hrdelný zločin.

Pre kresťanov je Veľká noc najdôležitejším sviatkom v roku. Všetko musí byť tip-top, od domácnosti až po jedlo.

Na príprave si dáva záležať aj babka Vierka, ktorá vajíčka zdobí so svojou vnučkou Natálkou.

„Zdobíme každý rok, už mi vnučka podrástla, tak skúšame aj niečo zložitejšie," ukazuje na vajíčko, ktoré malá slečna zdobí pomocou horúceho vosku.

„Jej mamka vyhlásila, že tento rok nebudú dostávať kúpači žiadne čokoládové vajíčka, ale vlastnoručne vyzdobené."

V tejto rodine si zakladajú na tradíciách, aj keď si ich už počas rokov trošku upravili.

„Samozrejme, že chlapci chodia oblievať naše dievčatá, ale ja sa už skrývam, za tie roky to poznám," smeje sa Vierka, ktorá z úkrytu vyjde, až keď je po všetkom, aby mohla hostí pohostiť.

Zdobenie ako rodinná tradícia

„Jedávame biely koláč, vaječnú hrudku, pečený syrek, cviklu a v nedeľu máme žihľavovú praženicu," vyratúva menu.

Podobne to vyzerá aj u Barčianky Martiny Prackovej: „U nás máme tradičnú Veľkú noc s vodou aj vodkou. Jedávame vajíčka, syrek, cviklu, šunku, jednoducho všetko, ako má byť."

U Prackovcov si tiež zakladajú na výzdobe. Doma opatrujú štyridsať rokov staré kraslice a každý rok k nim pribudnú nové. Martina s dcérou Danielkou ich pre svojich kúpačov zdobia vlastnoručne: „Maľujeme ich kadečím, zdobíme voskom, servítkami. Každý rok je to o niečom inom, ale si dáme záležať na tom, aby sme si spoločne sadli a trávili čas rozprávaním sa a zdobením. Je to taká naša tradícia."

Viac ako šunka potešia kindervajíčka

Trošku modernejšie poňala Veľkú noc rodina Denisy. „Sme moderná rodina. Nič nezdobíme, všetko kupujeme, aj korbáč, aj dekorácie, aj výslužky."

Ešte minulý rok príliš výslužky neriešila, keďže dcérka bola maličká a až tento rok zažije svoju prvú poriadnu Veľkú noc.

Zato pre syna je pondelok najväčším sviatkom v roku: „Viac ako na šunku sa teším na kindervajíčka, ani neviem spočítať, koľko som ich dostal minulý rok," hovorí Adam a jeho mama len pritakáva, že ich bolo viac než dosť. Vlastnoručne ozdobené „skutočné" vajíčko pritom chlapec zatiaľ nedostal.

Deväťdesiat eur za deň

K čokoládovým vajíčkam sa už tradične v každej rodine pridá aj nejaká korunka. Adam si minulý rok vyšibal deväťdesiat eur.

„Nedovolím mu kúpiť si čokoľvek. Peniažky mu odložím a ak mi povie, na čo ich chce, tak ich použijeme."

Rovnaký názor má aj psychologička Stanislava Hučková. „Toto je čas, kedy je dobré povedať si hodnotu peňazí. Pokojne si s dieťaťom sadnite a vydeľte mu z celkovej sumy nejakú čiastku. Zbytočne nediskutujte, koľko je to veľa a ako dlho na to vy musíte robiť. Dieťa nerozmýšľa abstraktne, nedokáže si to predstaviť. Zvyšok peňazí mu odložte a uistite ho, že sú to jeho, a keď bude niečo potrebovať, tak mu z nich opäť dáte."

Aj keď je u Denisy o niečo modernejšia Veľká noc, spoločne so synom pestujú tradíciu stužky na korbáč: „Viem, že to nerobia všetci, ale pre nás je toto tradičné. Za každé vyšibané dievča si syn pýta stužku, ktorá sa priväzuje na koniec korbáča," dodáva.

Pre mnoho pánov je Veľká noc len o šibačke a dobrom jedle, no stále sa nájdu aj takí, v ktorých sa umelecká duša prebudila práve na Veľkú noc.

Jedným z nich je aj Jozef Hvozdík zo Sečoviec. K výrobe kraslíc ho priviedla najmladšia sestra, ktorá si bola pozrieť techniku vŕtania do vajíčok u skúsenej „krasličiarky". Ukázala mu ju a odvtedy vŕtačku z rúk nepustil.

Skúša, čo škrupina zvládne

Pán Hvozdík sa výrobe kraslíc venuje od roku 2002. Odvtedy sa jeho diela vystavovali po celom Slovensku aj v Poľsku.

V roku 2014 dokonca získal ocenenie odbornej poroty v rámci dizajnérskej sútaže ÚĽUV-u Kruhy na vode.

Vo svojom repertoári má niekoľko techník, no najmilšia pre neho zostala práve madeira: „Sestra mi požičala vŕtačku a ja som to skúsil. Zapáčilo sa mi to, hlavne ten adrenalín, skúšať aké 'brutálne' zaobchádzanie znesie vaječná škrupinka. Stále sa pokúšam vyvŕtať do vajíčka viac dier, nielen okrúhlych, ale aj rôznych tvarov ako slzičky, kvapky, srdiečka," vysvetľuje umelec.

„Takmer každý rok sa snažím precízne zvládnuť novú techniku. Vajíčka oblepujem slamou, semienkami, robím voskovú batiku, škrabem aj brúsim."

Umelci venujúci sa zdobeniu vajíčok majú Veľkú noc prakticky celoročne. „Rozbiť u nás vajíčko je hrdelný zločin, všetky sa vyfukujú," smeje sa lektorka zdobenia vajíčok Erika Belanová.

„Aj keď má niekto u nás doma chuť na praženicu, rýchlo ho prejde, lebo kým vyfúknem dostatočný počet vajíčok, dajú si niečo iné.".

V týchto rodinách sú tiež majstrami vo varení vaječných jedál. V malíčku majú omelety, vajíčkové polievky, no koláč, kde je ako cesto piškóta, si príliš neužijú.

Tam sa totiž musí oddeliť žĺtok od bielka a to pri vyfukovaní nejde. „Preto mám niekoľko desiatok receptov na koláče, kde sa šľahajú vajíčka spolu," smeje sa Belanová.

Zdobí celá rodina

V niektorých rodinách sa k jednému nadšencovi pridali aj ostatní. Tak je to napríklad u Heleny Kramaričovej z Košíc.

Manžel je taký obetavý, že pre svoju manželku vajíčka vyfukuje a vŕta na ne vzor. Pani Helena ich zas maľuje a zdobí voskom.

„Na Veľkú noc sa začíname pripravovať od januára. Akonáhle človek vytriezvie a prestanú sa mu na Nový rok ruky triasť, už vŕta," vysvetľuje manžel pani Heleny.

Od vyfúknutia po finálne zabalenie je to spolu sedemnásť technologických postupov.

Najdôležitejšie však je mať stálu zásobu vajec. „Zabezpečuje nám ju dvadsaťsedem sliepok v kurníku. No ja neviem, čo je vajce natvrdo alebo volské oko. Keby som si ho chcel spraviť, mám tichú domácnosť."

Veľkú noc v stovkách domácností robia nielen vajíčka, ale aj ďalšie dekorácie. Napríklad drevené vtáčiky folkloristu Antona Sirotňáka.

Keďže nemal šťastie na nikoho, kto by mu ich výrobu ukázal, pustil sa do toho sám.

„Veľa pokusov mi nevyšlo, čo ma čiastočne odrádzalo. Asi po desiatke nezdarov sa mi podarilo vyrobiť vtáčika schopného lietať. Potom už len pribúdali," dodáva mladý muž, ktorý má skutočne zlaté ručičky. Okrem vtáčikov vyrába aj misy a rôzne tácky a verí, že raz sa toto umenie zapáči aj jeho synovi.