Divy Štátneho divadla, na ktoré sa nezabúda

Eva Šmáliková, Darina Poldaufová a Božena Hanáková sa navždy zapísali do sŕdc divákov.

V piatok 28. apríla oslavuje okrúhle životné jubileum jedna z najväčších operných hviezd košického Štátneho divadla Eva Šmáliková.

Spolu s ďalšími dvoma kolegyňami - operetnou speváčkou Boženou Hanákovou a činohernou herečkou Darinou Poldaufovou - patrí k nezabudnuteľným divám našej scény.

„Veľmi by som si prial, aby sa o týchto našich nezabudnuteľných divách, ktoré toho pre umenie toľko urobili, dozvedela aj mladšia generácia. Okrem toho, že náš život urobili krajším, naučili nás láske a úcte k umeleckým dielam. Vždy, keď prechádzam popri budove divadla, automaticky sa mi vynárajú spomienky na ne," povedal Juraj Hric, spisovateľ a autor divadelných hier, ktorý pochádza z Košíc.

Hoci od roku 1968 žije v Nemecku, v tomto smere zostal verným lokálpatriotom a obdivovateľom týchto jedinečných umelkýň.

Eva Šmáliková spievala vždy od srdca

Dnešná jubilantka začala v Štátnom divadle pôsobiť v roku 1952. Na chvíľu síce odišla do Prešova, no v roku 1963 sa opäť vrátila na košické dosky a zotrvala tu celé desaťročia.

Jej operným debutom bola postava Santuzzy v opere Sedliacka česť, nasledovala Katrena v Krútňave, Rusalka... Významné boli jej verdiovské hrdinky Abigail v Nabuccovi, Leonora v Trubadúrovi, Alžbeta v Donovi Carlosovi, či Aida.

Tmavá farebnosť jej hlasu, expresivita a presvedčivé herecké stvárnenia robili jej roly nezabudnuteľnými.

"Stvárnila som nespočetné množstvo postáv," povedala v jednom z rozhovorov pre Korzár.

"Spomienok mám veľmi veľa. Škoda len, že som sa nenarodila o 50 alebo 100 rokov skôr, alebo neskôr. Naša generácia totiž nemohla chodiť spievať do sveta. Iba v rámci družby," skonštatovala umelkyňa, ktorá za svoju najdokonalejšiu rolu označila Káťu Kabanovú.

"Nádherná expresívna postava, vynikajúca inscenácia a skvelý režisér Vokálek," povedala speváčka, ktorá rada spomínala aj na spoluprácu s Jankom Borodáčom. Poslednýkrát stála na divadelných doskách v sezóne 1996/97.

„Bol som na premiére hry Sestra Angelika, videl som ju v Rosemary, vo Veselej vdove.... Vždy bola očarujúca," hovorí o Eve Šmálikovej Juraj Hric.

„V súčasnosti síce žije v ústraní, ale pri návšteve Košíc som mal šťastie a osobne som ju stretol. Hneď som ju spoznal, lebo na takú krásnu tvár sa nezabúda. Keď som ju oslovil, bola dojatá k slzám, že si ju tak dobre pamätám. Rozprávali sme sa o jej umeleckom pôsobení a zaspomínali sme si aj na ľudí z divadla, ktorých sme obaja poznali. 'Bolí to, že to všetko odišlo,' povedala so smútkom. 'Nie, neodišlo,' uistil som ju a dal som si ukazovák na čelo a potom na srdce a dodal som: 'To všetko zostalo divákom navždy tu'," povedal jej dlhoročný obdivovateľ.

Darina Poldaufová očarila noblesou

„Na základnej škole sme raz s triedou boli na predstavení hry Manon Lescaut, v ktorej hlavnú postavu stvárňovala Darinka Poldaufová. Od tohto predstavenia som sa stal jej tajným ctiteľom. Odvtedy pre mňa navždy zostala večná Manon s jej neustálymi dievčenskými očami a jemnými črtami, ktoré sa ani po rokoch nezmenili. A nie nadarmo dostala prezývku „reflektorka". Volali ju tak podľa jej už z diaľky svietiacich nezábudkových očí," zaspomínal si na prvé stretnutie so svojou múzou Juraj Hric.

Darina Poldaufová patrila skutočne medzi najvýraznejšie herečky činohry.

Na košických divadelných doskách strávila takmer štyri desaťročia, stvárnila bezmála 80 hlavných a 140 vedľajších postáv a jej hlas od detstva zaznieval aj z éteru Slovenského rozhlasu.

Sedemdesiatsedemročná diva pochádza zo Spišského Hrhova, kde bol jej otec riaditeľom školy.

„Gróf Csáky tam mal nádherný kaštieľ a do štyridsiateho siedmeho, kým sme sa neodsťahovali do Košíc, som sa vždy do tej csákyovskej záhrady chodievala prechádzať. Bývala tam totiž jedna kontesa, ktorá teraz žije vo Švajčiarsku a moja mamička k nej chodievala. Dodnes si pamätám, ako som tam chodila po tých schodoch a vždy som sa vedela správať. Bolo to vo mne zakorenené. Gény v tomto určite zohrávajú dôležitú rolu, lebo si nepamätám, že by nás v tomto boli nejako mimoriadne vychovávali, hoci mamička doma etiketu viedla," zaspomínala si v jednom z rozhovorov pre naše noviny.

Noblesa a elegancia sú pre D. Poldaufovú príznačné.

„Herečku poznáte na prvý pohľad a Darinka sa medzi ostatnými vynímala svojím legendárnym labutím krkom. Netreba zvlášť pripomínať, že v jej najlepších rokoch na nej stavali repertoár. Dostávala hlavné úlohy krásnych a osudových žien, nevynímajúc ani legendárnu Júliu. Vtedy mi ani vo sne nenapadlo, že raz budem písať hry a že Darinku budem poznať osobne, ba dokonca bude hrať ústrednú postavu v mojej hre a že mi bude robiť manažérku," skonštatoval J. Hric, ktorý sa tešil, keď stvárnila hlavnú hrdinku v jeho hre Riskantný džob.

Okrem samotného herectva sa však zaslúžila aj o rozvoj divadelníctva a kultúrneho diania v Košiciach, aj ako šéfka činohry ŠD a neskôr maďarského divadla Thália.

Božena Hanáková bola milovanou subretou

Keďže pochádza z hereckej a hudobníckej rodiny, nemožno sa čudovať, že múzy boli voči Božene Hanákovej naozaj štedré a obdarili ju výrazným speváckym i hereckým talentom.

„Divadlo som milovala od maličkého malička a bolo mi jedno, čo tam budem robiť, hoci aj upratovačku, hlavne aby som v ňom bola," skonštatovala s úsmevom v jednom z rozhovorov pre Korzár.

Z upratovania napokon nič nebolo, lebo Božena Hanáková bola obdarená nádherným sopránom. Od štúdií na vysokej škole múzických umení síce viac inklinovala k opere, avšak okrem spevu vedela aj výborne tancovať a ani činohra jej nebola cudzia.

Preto bola priam predurčená pre operetu.

"Na vysokej škole múzických umení sme boli vychovávaní k vážnej muzike. Aj preto som po škole prijala umiestnenku do Košíc - mala som na výber medzi Novou scénou a tunajším divadlom. Tu som však videla šancu aj na účinkovanie v opere, ku ktorej som inklinovala. No keďže som bola aj pohybovo zdatná, hneď ma vrhli do operety a o chvíľu ma už nazývali subretou," vysvetlila, ako sa z nej stala hviezda operety.

„Ako chlapec som bol členom detského divadelného krúžku Budkáčik, ktorý viedol dnes už nebohý herec činohry pán Králik. Vďaka nemu sme sa mohli zúčastniť na predstaveniach v divadle zadarmo, a tak som videl pani Boženu v operete Modrá ruža. Priam sme ju hltali. Dodnes sa mi pri počúvaní operetných melódií pred očami živo premietajú scény, v ktorých spievala a tancovala. Videl som ju v niekoľkých predstaveniach a vždy som sa nechal unášať jej prejavom, ktorým si dokázala ľudí k sebe pripútať. Bola aj vynikajúca tanečnica a tancovala s takou vervou, až sa ohýbali dosky na javisku. Nosila pritom vždy topánky s vysokými podpätkami, až som sa bál, že jej v tom temperamentnom tanci opätok odpadne," oživil spomienky J. Hric.