Ich cesta na slobodu viedla cez vysoké ostnaté ploty, strážne veže a hlboké zákopy tábora.
Dvojica Alfred Wetzler (27) a Walter Rosenberg (19) sa ukryla mimo vnútorných hraníc tábora medzi drevenými dielcami pripravenými na výstavbu ďalších barakov a tri dni vyčkávali, kým sa po nich skončí pátranie.
Pri úteku im pomáhali ostatní väzni. Poprášili okolie úkrytu prenikavým ruským tabakom, aby zmiatli hliadkujúce psy.
Potom sa odplazili do blízkeho lesa a vydali sa na útek. Osemnásť dní im trvala náročná trasa cez poľské hory na Slovensko.
Putovali len v noci, počas dňa sa skrývali, aby na seba neupútali pozornosť. Neboli dostatočne oblečení, ani zásobení jedlom.

Neľudské podmienky na papieri
Po príchode do Žiliny spísali 32– stranovú správu, ktorá obsahovala ich dvojročné skúsenosti z tábora aj proces vyvražďovania Židov z celej Európy.
Pred takzvanou Židovskou pracovnou radou vypovedali o tom, čo sa deje v tábore smrti, z ktorého ušli.
Tu získali falošné doklady s menami Jozef Lánik a Rudolf Vrba, pričom obaja tieto mená využili ako pseudonym pri písaní knižných spomienok o tábore smrti, W. Rosenberg si meno Rudolf Vrba ponechal do konca života.
Správa obsahovala nákres táborov v Osvienčime a Brzezinke, náčrt krematória a plynovej komory, odhad počtu ľudí, ktorí zahynuli v plynových komorách podľa jednotlivých krajín, systém evidencie a fungovania táborov a ďalšie podrobné informácie.
Do troch častí Správy spísali iba to, čo priamo obaja alebo individuálne zažili. Opísali tiež neľudské podmienky, selekcie prichádzajúcich Židov na rampe aj tak-zvané kúpeľne, čiže plynové komory.
Od členov táborového podzemného hnutia tiež sprostredkovali počty zavraždených ľudí, podľa odhadu ich bolo do apríla 1944 vyše 1,7 milióna. Dnes sa odhaduje, že v Osvienčime celkovo zomrelo do 1,5 milióna ľudí.
Po úteku sa rozišli
Reakcia verejnosti však rozhodne nesplnila ich očakávania.
Maďarským židovským predstaviteľom sa zdalo ich podanie života v koncentračnom tábore natoľko neuveriteľné, že ho považovali za nedôveryhodné. Informácie preto ďalej nešírili.
Spoliehali sa na svoje rokovania s nacistami a ich sľubom prestali veriť až vtedy, keď do Poľska transportovali 300-tisíc ľudí. Maďari transporty zastavili v júni 1944.
Osudy Wetzlera a Vrbu sa po úteku rozišli. Wetzler zostal na Slovensku. Napísal knihu „Čo Dante nevidel“, ale nemohol ju ani vydať pod vlastným menom.
Vrba zo Slovenska odišiel a dožil v Kanade. Tiež napísal knihu Utiekol som z Osvienčimu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári