Utiekli z jedného z najkrutejších a najprísnejšie strážených koncentračných táborov, aby podali prvé svedectvo o zverstvách páchaných v nacistických táboroch. Po stopách Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrbu na únikovej trase Osvienčim – Žilina sa po 73 rokoch vydali šiesti slovenskí bežci. Kým vysileným utečencom trvala 130 kilometrov dlhá trasa 18 dní, bežci ju prekonali počas vyše 24 hodín. Do projektu Kroky na hrane sa zapojil aj grafický dizajnér, bežec a rodák z Košíc DANIEL BLONSKI. Momentálne žije a pracuje v Bratislave. Behu sa venuje už viac ako šesť rokov, z toho ultra-trailu posledné 3 roky.
Utiekli pred smrťou, aby svedčili. Ostali sklamaní Čítajte Poznali ste ešte predtým ako ste sa vydali na trasu Osvienčim Žilina príbeh Wetzlera a Vrbu? Čo ste o nich vedeli? A odkial?
O históriu sa zaujímam už dlhšiu dobu. Chcel som poznať kontext, do ktorého som sa narodil. Zaujímala má kontinuita minulosti s dneškom a budúcnosťou. Príbeh úteku Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera som začal vnímať až potom ako som sa dozvedel o pochode Vrba Wetzler Memorial. Viac informácií som potom našiel v knihách.
Ako hodnotíte ich úsilie, respektíve čo na ňom obdivujete?
V prvom rade si treba uvedomiť, že ich útek nebol motivovaný záchranou svojich vlastných životov. Hlavnou úlohou bolo dostať von informácie a varovať svet pred tým, čo sa dialo. Tomu bola podriadená aj príprava úteku. Okrem praktických vecí, akými boli oblečenie a zásoby na prežitie, to bolo hlavne zhromažďovanie informácií o fungovaní tábora, počtoch transportov a ich pôvodu a veľa iných podrobných údajov. Bol to útek s misiou.
Daniel Blonski. Rodák z Košíc sa zúčastnil unikátneho projektu. (zdroj: archív D. B.)Koho nápad to vlastne bol kopírovať ich cestu za slobodou?
Myšlienka behu Kroky na hrane z Osvienčimu do Žiliny vznikla nezávisle v hlavách mojich kamarátov Martina Urbaníka a Martina Sekéra. Obaja sa inšpirovali spomienkovým pochodom Vrba Wetzler Memorial, ktorého nositeľom vízie je Fedor Gál. Viliam Bendík prišiel s myšlienkou na natočenie dokumentárneho filmu, ktorý vyrozpráva príbeh Vrbu a Wetzlera formou nášho behu. Týmto sa projekt posunul o úroveň vyššie. Napokon sa do projektu zapojilo až 24 ľudí.
Ako ste sa na to túto cestu fyzicky a psychicky pripravovali? Naštudovali ste si ešte pred cestou niečo o trase? A podľa čoho ste kopírovali trasu Vrbu a Wetzlera?
Po fyzickej stránke sa nedá hovoriť o nejakej zvláštnej príprave. Vzdialenosti nad 100 kilometrov behávam viackrát do roka. Príbeh samotný som už tiež poznal. Mojou úlohou bola príprava itinerára a profilu trasy, ktorú sme z praktických a logistických dôvodov potrebovali mať. Niekoľko týždňov pred akciou niektorí z nás prebehli časť trasy. Získali sme tak lepšiu predstavu o tom, čo nás čaká a filmári dostali presnejšie inštrukcie kam treba ísť. Pri trase nám zásadným spôsobom pomohol historik Robert Schmidt, ktorý sa tejto téme venuje už viacero rokov. Vďaka nemu bola naplánovaná autentická trasa. V predvečer behu nám vyrozprával mnoho podrobností, zaujímavostí a zistení, na ktoré pri výskume tejto témy narazil.
Aké napríklad?
Zaujímavosťou môže byť napríklad to, že pri skúmaní trasy zašiel pán Schmidt až tak ďaleko, že sa mu podarilo dohľadať konkrétny vlak, ktorý videli a opísali Vrba s Wetzlerom, keď sa ukrývali v lese pri Pisarzowiciach. Bol to prvý vlak po rokoch, v ktorom videli civilných ľudí, ktorí šli skoro ráno do práce. Dovtedy mohli v tábore videť len vlaky s transportmi. Zaujímavosťou pre mňa bolo tiež, že v tej dobe sa pohyboval po krajine pomerne veľký počet utečencov, ktorým ľudia zvykli nechávať na lesných cestách malé zásoby potravín, kúsky chleba a podobne. Bol to jeden zo spôsobov ako im pomáhali bez toho, aby na seba upozornili hliadky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
