Dvojičky sú dvojnásobná radosť v okamihu a mnohonásobná láska sústavne

Vidíte idylický obrázok drobunkých dvojičiek a rozlejete sa od clivoty. Pri pohľade na mamičku s dvoma identickými detičkami sa usmejete, aké sú rozkošné. Ale aké je to však odrazu zistiť, že namiesto jedného dieťatka čakáte dve? A čo všetko život s dvojičkami prináša? O živote, radostiach i trápeniach nám porozprávala mamička Andrea, ktorá sa spolu s manželom stará o dva štvorročné poklady.

Táto rodina je dôkazom toho, že život píše naozaj zaujímavé príbehy. Manželovmu snu o dvojičkách sa Andrea vysmievala. No želanie sa vyplnilo. Keď sa deti vypýtali na svet, museli o svoj život naozaj zabojovať. Ale zvládli to.

Boli by ste si niekedy pomysleli, že práve vy budete mať dvojičky? Boli na to nejaké predpoklady?

– O dvojičkách sníval môj manžel ešte v čase, keď sme spolu len chodili a prišla téma „deti“. Opakoval to stále dookola, aj keď som sa mu snažila vysvetliť, že to vôbec nie je sranda mať dve deťúrence naraz a že jednoducho ja na to nie som „stavaná“... Boli chvíle, keď ma touto témou dokázal doslova vytočiť... Ale Pánbožko má zrejme môjho manžela špeciálne rád, alebo má tiež dobrý zmysel pre humor. Zatiaľ čo pri prvom ultrazvuku som bola len klasická budúca mamička jedného dieťatka, po návrate zo svadobnej cesty už boli v brušku dva „kusy“. Smejeme sa, že jedno do bruška priplávalo v mori.

Ako ste na túto správu zareagovali? Bol to šok?

– Dodnes si pamätám doktorove slová. Pozeral sa na monitor a vraví: „Fúha, čo to tu máme!?“ Strašne som sa zľakla... „Čo vidíte?“ opýtal sa ma ukazujúc na ultrazvuk. „Nooo... Sú dve...?“ ostala som v nemom úžase. A keď mi potvrdil, že vidím dobre, musela som sa smiať aj plakať zároveň... Došlo na manželove slová! To len potvrdzuje, že keď niečo veľmi chceme, všetky hviezdy na nebi sa spoja, aby nám sen splnili...

Nezľakli ste sa? Predsa len dve deti súčasne, prvorodička...

– V tej chvíli tam nebola ani sekunda strachu, veľmi som sa tešila, veď je to úžasné nosiť v sebe hneď dva životy. Je to dar a v tom momente som si pripadala veľmi výnimočne a silne.

A o pár mesiacov prišla realita. Prvé dni museli byť riadna zaberačka čo?

– Naše prvé dni, týždne a mesiace neboli štandardné, keďže sa Ninka a Melinka vypýtali na svet o celé tri mesiace skôr. Vlastne u nás dodnes nie je nič štandardné. Najťažší bol ale okamih, keď som prišla na pohotovosť a oznámili nám, že deti musia ísť von so slovami, či sme si vedomí toho, že pôrod na konci 26. týždňa sa určite podpíše na ich zdraví a že či „majú urobiť všetko pre ich záchranu, alebo to necháme na prírodu?“. Neverila som vlastným ušiam.... Po narodení boli v inkubátore skoro taký dlhý čas, ako mali byť ešte pekne v brušku – 10 dlhých týždňov. Napojené na rôzne prístroje a hadičky museli o svoj život museli zabojovať. Pre nás sú to dnes dva Božie zázraky.

Toto obdobie bolo asi pre vás všetkých veľkou životnou skúškou...

– Len mamky, ktoré majú doma predčasniatko vedia, koľko driny je „vypiplať“ to malé krehké stvorenie. No a starostlivosť o dva také životy, ktoré nemali ani kilo a mliečko im do bruška spočiatku tieklo len cez hadičku v nošteku, je dvojnásobne náročná. Najviac problémov bolo s dojčením. Keďže boli zvyknuté najskôr na sondu a potom na fľašku. To je ale téma sama osebe, pretože na mamky predčasniatok a tým pádom aj na samotné detičky, v slovenských nemocniciach nikto nemyslí, keďže nie je možné byť nonstop pri nich. A tak za nimi musia denne dochádzať a nosiť zmrazené mliečko. Keďže aj potom dievčatá mali problémy prisať sa, musela som si mliečko odsávať deň a noc, každé tri hodiny... Vydržali sme takto rok. Kŕmenie bolo inak celkom náročné, lebo, samozrejme, vždy boli hladné súčasne a vedeli to dať jasne najavo... Bolo mi ľúto uprednostniť jednu pred druhou, hrať sa na „en ten tiky“ sa mi nezdalo fér, a tak som vymýšľala najrôznejšie polohy, ako im držať fľaštičky obom naraz. Niekedy to bola hotová veda! Aj by som si dala zopár nápadov patentovať.

Vtedy príde vhod pomocná ruka, však?

– Myslím, že nejedna mamička dvojičiek potvrdí, že ich manžel sa musel chtiac-nechtiac tiež stať druhou mamou. Prebaľovať, obliekať, kŕmiť... Musím povedať, že na toto nie je každý muž stavaný, a preto si toho môjho obzvlášť vážim... vstával poctivo so mnou. Ja som kŕmila jednu, on druhú. Chudáčik, býval taký unavený, že raz namiesto dieťaťa zobral mobilný telefón, nežne si ho uložil na vankúš a na kolená a podával mu fľašu...

Čo by ste dnes, s odstupom času, označili za najťažšie?

– Povedala by som, že mamám viacerých detí – dvojičiek, trojičiek... dá najviac zabrať ich vlastná hlava. Vlastná psychika a boj s pocitom, že chcete dať obom deťom presne ten istý podiel lásky, pozornosti, starostlivosti... pre mňa bolo a stále je toto najnáročnejšie. Potom to, samozrejme, súvisí so zvýšenými nárokmi na fyzičku. O to viac, ak ste typ matky, ktorá je dosť úzkostlivá a vyznáva názor, že dieťa plačom komunikuje a nie je fér ho „nechať sa vyrevať“. Vaša náruč je tak stále plná.