Rodáčka z Košíc odjakživa chcela mať veľkú rodinu, dokonca si kedysi dávno vysnívala päť detí. Spočiatku však nešlo všetko tak jednoducho, ako si to možno predstavovala. Ale nevzdala sa nádeje, modlila sa, absolvovala aj liečbu a dnes je ANETA PARIŠKOVÁ trojnásobnou mamou krásnych chlapcov. A osemročný Danko, šesťročný Gabko a päťročný Nathanko sú jej anjelikmi, ktorých by nevymenila za nič na svete. A ako vravievajú oni, svoju mamu by nedali ani za „milión peniazov“.

V nedeľu 14. mája oslavujeme Deň matiek. Čo pre vás slovo mama znamená?

– Mama je ten najpevnejší bod v živote. Prístav, do ktorého sa môžete kedykoľvek v živote vrátiť. Je to oáza pokoja, kde sa vám vyliečia rany, naberiete energiu a pasujete sa ďalej so životom. Aj ja chcem byť takým pevným bodom pre mojich synov.

Máte svoju mamku, vy sama ste mamka... Generácia našich mám však bola iná, ako sme my. V čom sú možno medzi vami dvoma najväčšie rozdiely?

– Medzi mnou a mojou mamkou nie sú nejaké generačné rozdiely. Ona je duchom veľmi mladá a bez predsudkov, väčšinou máme podobné názory.

Niektoré mladé ženy tvrdia, že necítia materinské pudy, že je pre ne dôležitejšia kariéra, chcú cestovať po svete, užívať si voľnosť... Vy ste vždy vedeli, že chcete rodinu, že chcete viac detí?

– Áno, odkedy som ukončila štúdium na vysokej škole, chcela som mať päť detí a rodinu. Mala som jasno v tom, čo má pre mňa najväčšiu hodnotu. Myslím, že základný problém je v tom, že ženy cítia tlak okolia, že buď budú matkami, alebo sa budú venovať kariére. Ale dá sa zvládnuť oboje. Moja mamka bola úspešná v kariére aj cestovala a zároveň sa príkladne starala o rodinu. Aj ja som chcela skĺbiť prácu, rodinu, cestovanie, záľuby, atď. A dá sa to. Len treba naozaj chcieť.

Na prvého syna ste si ale museli trochu počkať. Podstúpili ste nejaké liečebné postupy, aby ste otehotneli?

– Mala som problém s hormónmi, ktoré mi znemožňovali otehotnieť a pomerne dlho trvalo, kým na to lekári prišli. Ale liečba zabrala. Zároveň som sa modlila. Aj na púti do Medžugoria som veľmi prosila o dieťatko.

Ako ste to znášali? Nemávali ste „depky“, že sa to nepodarí? Alebo ste skrátka nestrácali nádej a verili ste, že to vyjde?

– Áno. Mala som „depky“, plakala som. Predstava, že nebudem mať deti, bola pre mňa hrozná. Ale modlitby a práca s deťmi mi veľmi pomáhali.

Pri prvom dieťati sa všetky učíme za pochodu, neraz panikárime, zvykáme si na seba s dieťatkom... Ako to bolo s vami? Čo vám možno dalo najviac zabrať?

– Po pôrode som mala prozaický problém. Pre zlomenú ruku som Danka nemohla nosiť. V tom mi pomohla mamka. Ale našťastie ani dojčenie ani iné veci neboli nejako problematické.

Po Dankovi prišli ešte dvaja synovia. Boli by ste niekedy povedali, že budete mať ako kráľovná troch princov?

– Občas som strácala nádej, či vôbec budem mať dieťa a teraz mám troch anjelikov. Som nesmierne šťastná, že ich mám.

Aj sa zvyčajne cítite ako kráľovná? Alebo skôr ako posluhovačka troch veličenstiev?

– Ako kedy. Ale učím ich, aby boli džentlmeni. A oni sa naozaj snažia.

Aká ste mama? Prísna, ktorá dodržiava pevne stanovené mantinely? Alebo stačí na vás urobiť očičká a vy zmäknete, podvolíte sa?

– Keď už niečo poviem, tak na tom trvám. Myslím si, že je vo výchove dôležité, aby som si stála za slovom a strážila mantinely. Tých mojich divochov by som inak neukočírovala. Ale robím to s láskou a rešpektom. Snažím sa riešiť veci dohodou. Samozrejme, keď to už nejde inak, aj zvýšim hlas alebo ťapnem po riťulke.

Ktoré pravidlá sú možno najpodstatnejšie? Čo sa za každú cenu snažíte chalanov naučiť?

– Aby si vážili druhých ľudí aj sami seba a aby boli empatickí. Učím ich hodnotám, modlíme sa spolu a rozoberáme akékoľvek témy.

Chlapci niekedy dajú mamám svojou energiou zabrať. Zvládnuť ju je neraz priam nadľudský výkon. Čo je pre vás ako mamu najťažší oriešok pri ich výchove?

– Naučiť ich po sebe vždy upratať. To sa im občas nechce. Ale zas... komu áno? (smiech) A občas sú aj nevhodne úprimní. Napríklad komentáre na verejnosti „Ten ujo je veľmi tučný. Prečo tá teta mliaska?“

Mamičky, ktoré majú dcéry si nevedia predstaviť, aké je to mať chlapcov. A čo hovoríte vy? Čo vám vaši chlapci dávajú, čo možno ani niektoré dievčatá nie?

– Chcela som predovšetkým zdravé deti. Ale keby som si mohla vybrať, vybrala by som si chlapcov. Vždy som inklinovala skôr k chalanským hrám a humoru. Vrkôčiky, bábiky, sukničky, princezničky, to nikdy nebolo pre mňa. A keď si ma vystískajú, vybozkávajú, s tým, že som ich najkrajšia kráľovná a ľúbia ma tak, že by ma nevymenili ani za „milión peniazov“ a keby som umrela, vyplakali by si všetky slzy čo majú..., čo viac si ešte môžem želať.

Hovorí sa, že nevieme čo je strach, kým sa nestaneme matkami. Platí to aj o vás? Čoho sa najviac bojíte pokiaľ ide o vaše deti?

– Snažím sa nebyť príliš ustráchaná matka. Myslím, že to pre deti nie je dobré. V mnohých veciach sa jednoducho musia učiť na vlastnej koži. Ale snažím sa ich usmerniť tak, aby zbytočne neriskovali. Dobré je, že sa spolu rozprávame o všetkom. A budem rada, keď to tak zostane aj v puberte.

A čo by ste si pre svojich synov želali do života?

– Aby boli zdraví a šťastní.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári