Mamička nepočujúceho chlapčeka: Vykričím do sveta, že som na neho hrdá

Už na prvý pohľad z Klaudie Oláhovej, rómskej novinárky, vyžaruje pozitívna energia. Faktu, že sa jej narodilo nepočujúce dieťa, sa nezľakla. Sama priznáva, že s manželom Lukášom prežívali náročné chvíle, ale od prvého momentu mysleli najmä na to, ako pomôcť svojmu teraz už dvojročnému synčekovi Gregorovi. Riadi sa zlatým pravidlo, že to, čo dostávame, musíme aj ďalej dávať. Preto s manželom natočili dokumentárny film Putovné načúvatká, ktorý je návodom pre iných rodičov s detičkami s podobným hendikepom. V Košiciach už dokument premiéru mal, teraz sa presúva do Bratislavy.

Kedy ste zistili, že vás synček má problémy so sluchom?

– Gregora sme si s manželom starostlivo naplánovali, pretože sme obaja študovali na vysokej škole. Aj keď máme 8-ročnú dcéru, nebol čas pri tých všetkých pracovných povinnostiach na ďalšie dieťatko. Preto bol Gregor vytúžený. Počas tehotenstva nič nenaznačovalo nejaký problém. Keď sa narodil, lekári nám povedali, že neprešiel novorodeneckým skríningom, pri ktorom, poviem to tak v úvodzovkách, merajú novorodencom sluch. Potom nasledovali rôzne ďalšie vyšetrenia a odporučili nás na odbornejšie vyšetrenie. Na internete sme si našli kontakt na foniatričku MUDr. Oľgu Nagyovú v Detskej fakultnej nemocnici Košice. Gregor mal v tom čase 7 mesiacov a už sme tušili, že to bude niečo vážnejšie a vnútorne sme sa na to pripravovali.

Čo ste sa dozvedeli na vyšetrení?

– Stanovili mu diagnózu – obojstranná ťažká porucha sluchu percepčná. Doktorka nám dala do rúk aparáty a povedala – vyberte si, ktoré chcete. Dostali sme všetky dôležité informácie a kontakty na ľudí. Hneď sme ich obvolali, pretože sme chceli vedieť, čo znamená ťažká porucha sluchu.

Ako si spomínate na moment, keď vám oznámili synčekovu diagnózu?

– Všetko prebehlo veľmi rýchlo a človek si ani neuvedomoval, čo sa deje. Mám zdravotné vzdelanie, čiže beriem tie veci s nadhľadom a aj keď išlo o môjho syna, tak som sa v prvom rade snažila myslieť prakticky. Ale bol to stres, naozaj veľký stres. V prívale všetkých emócií som sa snažila zapamätať si množstvo informácií, ktoré sme dostali. Neskôr, keď sme už sedeli v aute a boli sme na ceste domov, tak to na mňa doľahlo, že čo sa deje a že to nie je pre nás dobré. Ale myslím, že sme sa s tým popasovali veľmi dobre, nevyplakávali sme doma, ani sme neboli pesimistickí. Stále sme rozmýšľali nad tým, čo môžeme pre Gregora urobiť. Nikdy sme neupadli do toho, že by sme ľutovali alebo sme rozmýšľali nad tým, čo budeme robiť. Boli ťažké chvíle, ale boli sme si s manželom oporou.

Ako sa po tomto zistení zmenil váš doterajší život?

– Spočiatku sme si to nejako neuvedomovali. Gregor bol ako každé iné bábätko, ale postupom času ako rástol, sme pochopili, že je to náročné. Spočiatku sme si to nebrali k srdcu, ale tie horšie momenty vo vašom živote prídu. Ako keď dostanete prvé načúvacie aparáty a očakávate zázrak, že to dieťa bude počuť a vy zistíte, že nie sú pre neho vhodné. A musíte skúšať a nastavovať a môže potom nasledovať sklamanie a šok. Je to zložité, ak si časom začnete uvedomovať, že neviete komunikovať s dieťaťom.

Ako ste sa teda dorozumievali?

– Zo začiatku posunkami, absolvovali sme posunkový kurz. Využívali sme aj domáce posunky, snažili sme sa hravou formou a prišli sme na to, že sa to dá. A tiež, že komunikácia s nepočujúcim dieťaťom nadobúda úplne iný rozmer než s bežným dieťaťom. Gregor vedel prečítať výraz tváre už ako úplne malinký, vedel prečítať emócie, dokázal pochopiť, čo od neho chceme a potrebujeme. Začal sa učiť posunky, jeho prvý posunok bol svetlo. A keď nám ho ukázal, bola to obrovská radosť, to bolo ako jeho prvé slovo. Postupom času sme zistili, že tie načúvacie aparáty nám nepostačia, že sa nevyvíjal tak ako mal. Vtedy sme reálne začali rozmýšľať o kochleárnej implantácii. (kochleárny implantát je elektronické zariadenie, ktoré priamo stimuluje pomocou elektrického signálu sluchový nerv, ktorý vedie zvuk z kochley do mozgu. Jedna časť sa voperuje dieťaťu za ucho, druhu si nasadzuje pozn. red.)