Všestranný profesor Tomáš Stejskal má už 85 rokov

KOŠICE. Ani po rokoch ho mnohí nevedia zaradiť „jedného šíku". Ani tí, čo ho v Košiciach a Prešove a poznajú celé desaťročia.

Niektorí ho považujú „iba" za akademického pedagóga, pre ďalších je zdatný plavec, vedec alebo moreplavec, kanoista, alpinista, úspešný tréner, renomovaný športový psychológ, autor rôznych príručiek pre učiteľov a cvičiteľov.

Ako sa hovorí - z každého rožka troška. Jedno je však isté: jubilant Tomáš Stejskal, ktorý sa práve dožíva 85 rokov, má stále svoj aktívny rytmus života, ktorý mu môžeme úprimne závidieť.

Časť dňa pravidelne deň čo deň trávi v plaveckom bazéne a v sedle bicykla.

Ráno prepláva 600 metrov, potom sa na bicykli premiestni do jednej z kaviarní v centre Košíc a po prečítaní niekoľkých denníkov nasleduje menší cyklistický výlet, alebo pešia túra na Bankov.

Tento denný program dodržiava už celé roky v dôchodku, výnimkou bolo iba obdobie po ťažkom úraze, ktorý mu spôsobil nezodpovedný šofér na Štedrý deň 2014. Silný otras mozgu, niekoľko zlomenín končatín.

Pritom nie vlastnou vinou poškodený napriek mnohým odporúčaniam odmietol podať žalobu na pôvodcu týchto zranení.

„Čo už, stručne komentuje každý rozhovor na túto tému, „vysúdené peniaze by moje telo nevrátili do pôvodného stavu, tak načo by mi boli?"

Tí, ktorí Tomiho Stejskala navštívili potom v nemocnici, neverili, že sa z tých zranení dostane, skôr ho už videli na invalidnom vozíku.

Našťastie, mýlili sa. Od vyliečenia všetkých zranení má náš jubilant na svojom konte ďalšie desiatky odplávaných kilometrov a stovky prejazdených na bicykli, či prešliapaných na turistických túrach.

Ako na hojdačke

Ako maturant to nemal ľahké. V ťažkých 50. rokoch minulého storočia, za čias diktatúry proletariátu, sa chcel stať lesníckym inžinierom, ale veľmi rýchlo pochopil, že so svojím pôvodom, ktorý mal k tomu robotníckemu veľmi ďaleko, zo štúdia nebude nič.

Na odporúčanie rodinných priateľov odišiel pracovať na Trať mládeže, čo znamenalo tvrdo a ťažko drieť lopatou a krompáčom.

Mládencovi Stejskalovi to vôbec nevadilo, veď síl mal dosť aj na rozdávanie. Dokonca za svoj svedomitý prístup k práci ho vyznamenali úderníckym odznakom.

Tí mladší si teraz zaslúžia vysvetlenie: úderníkom sa mohol stať iba ten, kto sústavne prekračoval stanovené normy, v tých časoch títo ľudia požívali spoločenskú úctu, ako napríklad držitelia štátnych vyznamenaní.

Okrem toho - bolo to zároveň v období lístkového systému, teda pri množstve nedostatkového tovaru v obchodoch, vrátane potravín, úderníci mali možnosť kupovať si viac, než ich „obyčajní" susedia a spolupracovníci.

Tomášovi Stejskalovi láska k prírode síce zostala až do dnešných čias, ale medzitým zmenil svoje rozhodnutie študovať lesníctvo - chcel sa už stať učiteľom telesnej výchovy.

„Keď som prišiel do Bratislavy na prijímačky a kompetentní sa dozvedeli, že som držiteľom úderníckeho preukazu, tak ma na štúdiá prijali už vo vestibule školy," hovorí aj po desaťročiach so svojím špecifickým humorom. Napriek tomu zo štúdia pri Dunaji nakoniec nebolo nič.

Podobné štúdium sa otváralo v Košiciach a tak bol medzi prvými poslucháčmi telesnej výchovy v našom regióne.

Po roku však štúdium tohto odboru preložili do Prešova a z tohto mesta viedla jeho cesta ako oficiálneho čs. štátneho štipendistu do Budapešti, kde v tých rokoch mali jednu z najprestížnejších fakúlt telesnej výchovy v Európe.

Aj tu však v súvislosti s T. Stejskalom došlo k nečakanej zmene.

„Pôvodne sa rátalo s tým, že mojou špecializáciou bude atletika, konkrétne bežecké disciplíny. Boli to však roky slávy vytrvalca Emila Zátopka, jeho meno skloňovali na všetkých kontinentoch a v tejto súvislosti v Budapešti rozhodli o mojom ďalšom osude. Veľmi rýchlo ma presvedčili, že bežeckých odborníkov máme v Československu až-až a preto ja by som sa mal venovať inému odboru a to plávaniu a vodnému pólu. Maďarsko stále patrilo medzi plavecké veľmoci..."

Veď aj prvým olympijským víťazom vôbec bol v Aténach v roku 1896 plavec A. Hajós z Maďarska. Nuž, našťastie počúvol.

Preto sa v roku 1955 mohol vrátiť na svoju alma mater k Toryse síce takmer bez praxe, ale ako naslovovzatý odborník, vychovaný mnohými osobnosťami európskej i svetovej úrovne.

Už v Budapešti sa stal jedným z priekopníkov plávania motýlika tzv. delfínovým spôsobom, ktorý spôsobil doslova revolúciu v tejto disciplíne.

Obľúbený pedagóg

Celý svoj aktívny pracovný život, teda celé polstoročie prežil T. Stejskal na rodnej katedre Telesnej výchovy UPJŠ v Prešove, neskôr už na samostatnej Prešovskej univerzite.

Od asistenta až po vysokoškolského profesora. Stále však veľmi obľúbený medzi študentmi i kolegami. Prečo?

Pre svoj svojrázny humor, športovú všestrannosť, prístup k povinnostiam, ale predovšetkým pre svoj všeobecný rozhľad a odbornosť.

Stal sa z neho nielen veľmi kvalitný vysokoškolský pedagóg, ale aj tréner a najmä športový psychológ európskeho významu.

Potvrdzuje to aj záujem o jeho odborné prednášky v Kodani, Ríme, Paríži a v ďalších mestách, ako aj možnosť vedecky pracovať v rámci čs. výpravy na Olympijských hrách 1960 v Ríme, kde niektorí tréneri využívali jeho poznatky a odporúčania pri tréningoch svojich zverencov.

O neobyčajnej všestrannosti T. Stejskala svedčia aj ďalšie jeho aktivity, spojené predovšetkým s vodou. Darmo, bola mu asi súdená už od kolísky.

V roku 1987 absolvoval na malej plachetnici plavbu po Baltickom mori, ktorú vtedy Slovenská jachtárska asociácia vyhodnotila ako najvýznamnejšiu plavbu roka.

Priťahoval ho nielen námorný jachting, ale aj splav známych i menej známych riek. Nie je veľa tých, ktorí splavili Dunaj prakticky od jeho prameňa v nemeckom Schwarzwalde až po Čierne more. Teda približne 2 500 kilometrov.

Plavil sa aj po ďalších riekach a jazerách či priehradných nádržiach. Miluje Tisu, Bodrog, Hornád, Dunajec... Práve tu sa prejavil ako vynikajúci organizátor, vedúci, inštruktor, pedagóg i kolega.

Pre študentov i podriadených (dvadsať rokov bol vedúcim katedry) boli tieto splavy neobyčajnými zážitkami, plné humoru, poznávania slovenských riek a ich okolia, svojej odolnosti na zvýšenú fyzickú námahu... Ako dodnes spomínajú ich účastníci - splavy obohatili ich telá, ale boli zároveň aj akýmsi balzamom i pre duše.