Dnešné deti nie sú iné, majú len iné možnosti

„Staré dobré časy, keď sa deti ešte hrali vonku a vedeli slušne pozdraviť,“ koľkokrát ste si za posledné roky takto povzdychli? O tom, či je to skutočne tak z pohľadu riaditeľa školy, organizátora detských podujatí a otca sme sa porozprávali s Róbertom Schwarczom.

Máš dosť skúseností na to, aby si mohol zhodnotiť, či boli deti v čase, keď si ako študent robil vedúceho v táboroch a dnes, iné.

– Deti sú také isté, ale prostredie a informácie, s ktorými pracujú, sú úplne iné. Kedysi bol učiteľ v škole alebo my v tábore okrem rodičov jediným zdrojom informácií. Deti vôbec nepolemizovali či to, čo im hovoríme, je tak, ako to je. Boli odkázané nám dôverovať. To je v dnešnej dobe iné. Deti majú množstvo vstupných informácií a my sa musíme naučiť akceptovať, že môžu vedieť viac ako my. A to je dobré.

A čo neustále sedenie za tabletmi a počítačmi.

– Keď sa bavíme o trávení voľného času, aj nám keď zaviedli pevnú linku, tak som prvý týždeň telefonoval tri hodiny denne. Bolo to módne a zaujímavé. Je to o konkurencii toho, čo môže dieťa robiť. Ak sa má nudiť alebo sa hrať na počítači, tak si vyberie počítač. Ak mu ponúkneme niečo zaujímavé, malo by to vyhrať v konkurencii nad tabletom a počítačom. Na druhej strane je mnoho štúdií a sám to vidím, že deti, ktoré využívajú technológie, sú zručnejšie, majú logické a strategické myslenie. Nezavrhol by som počítače a tablety, skôr ich treba využívať s mierou. Vývoj nezastavíme, ide vpred míľovými krokmi, našou úlohou je vytvoriť dostatočnú ponuku, aby rôzne druhy aktivít, ktorým sa dieťa venuje, boli v rovnováhe.

Pred dvadsiatimi rokmi bol ešte učiteľ považovaný za autoritu, toľko sa neriešilo ani to, čo sa deti učia a na čo im to v živote bude. V tomto nastali zmeny.

– Niekto múdry povedal, že my v škole pripravujeme deti na povolania, ktoré ešte ani neexistujú. Je fajn, že budú vedieť, kedy bola tridsaťročná vojna a budú poznať Pytagorovu vetu, ale my ich potrebujeme naučiť aj to, čo budú potrebovať a čím sa v konkurencii budú vedieť presadiť. Autorita učiteľa by nemala byť postavená na tom, že je neomylný. Oveľa pozitívnejšie deti vnímajú učiteľa, ktorý uzná svoj omyl a je ľudský. Nie som zástancom toho tvrdiť svoje len preto, aby sme si udržali formu. Úplne najpodstatnejšie je, aby dieťa vedelo, že učiteľ robí všetko pre jeho budúce dobro, aby nemalo pocit, že učiteľ robí veci samoúčelne. Deti to vedia vycítiť.

Maskoty. Stretnúť obľúbenú postavičku je pre deti veľká vec. (zdroj: archív R. S.)

Aké sú sociálne zručnosti dnešných detí? Často počúvame, že sú egoistické, nemajú základnú slušnosť.

– Áno, do určitej miery to vnímame, no vychádza to najmä z domáceho prostredia, ktoré sa veľmi nedá zo strany školy ovplyvniť. Kedysi mali ľudia istú prácu, nalinkovaný život. Základná, stredná, vysoká alebo práca, prvé dieťa, dovolenka v Juhoslávii... Dnes sa musia ľudia sami prebiť. Snažíme sa viesť deti k prosociálnosti. Na druhej strane sa stane, že rodič chce, aby malo dieťa ramená, aby bolo priebojné, nepozeralo doľava, doprava, ale pozeralo len na svoje záujmy a priority. Možno bude dieťa takýmto spôsobom úspešné, ale či bude šťastné, ťažko povedať.

Čo šikana, je jej viac alebo sa o nej len začalo viac hovoriť

– Podľa mňa jej je rovnako. Kedysi tu bola možno väčšia tolerancia. Vždy boli submisívnejšie typy v triede a potom dominantnejší, ktorí boli šéfovia. Netvrdím, že na našej škole nie je, je to jav, ktorý sa občas vyskytne na každej škole, ale hneď ako sa o nej dozvieme, tak ju riešime. A hlavne, prejavy šikany majú niekde príčinu, ktorú je potrebné identifikovať a snažiť sa ju odstrániť . Opäť sa vrátim k rodine, dieťa, agresor, často potrebuje ventilovať alebo si niečo dokazovať. Tiež je dôležité rozoznať, čo sú ešte prekáračky a čo už šikana. To, čo kedysi nebolo a je to nový fenomén, je šikana vo virtuálnom svete, tá sa deje častejšie ako tá v realite.