Pracuje na ambulancii Kliniky úrazovej chirurgie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura. Nedávno sa stala jednou z 31 ocenených sestier, ktoré získali Biele srdce na republikovej úrovni. Cenu dostala za kategóriu Sestra v praxi. Popri práci sa venuje výučbe budúcich zdravotných sestier.
Možno povedať, že od začiatku praxe pracujete na úrazovej klinike, kde je určite práca náročná. Nikdy ste neuvažovali o práci na pokojnejšom pracovisku?
- Niekedy sa u mňa objaví taký pocit. Najmä, ak sú takí pacienti, čo chcú všetko naraz a chcú byť prví. Mne je v podstate jedno, v akom poradí ich ošetríme, ja by som najradšej každého uprednostnila, ale niekedy je ten tlak naozaj veľký. Ale potom si poviem - ale kam? Sadnúť si niekam do kancelárie, to ešte nie, ešte stále ma táto práca baví. Je to náročné, keďže prijímame ťažké stavy, ale o to krajšie je, keď sa tu pacienti vrátia a stretávame sa pri kontrolách. Vtedy je to dobrý pocit, lebo viete, že hoci len malou troškou človek prispeje k tomu, že sa ten druhý vráti do života.
V čom je práca sestry na vašej klinike najťažšia?
- Vidím to v tom, že tu ľudia prichádzajú z úplného zdravia. Viete, tu príde pacient väčšinou, ktorému nikdy nič nebolo, nepočítajúc starých ľudí, ktorí často už majú pridružené ochorenia, je zdravý, teší sa zo života, je plný plánov a stačí zlomok sekundy a jeho život sa zmení, obráti naopak. Napríklad človek, ktorý havaruje. To je podľa mňa to najťažšie, keď stratíte život, keď niekto zomrie, niekoho rodič, niekoho dieťa. A zároveň sa snažiť pomôcť pozostalým. To je najhoršie, keď človek z plného zdravia stratí úplne všetko.
(zdroj: archív J. F.)Každému obyčajnému človeku napadne, či na to všetko po príchode domov zabúdate?
- Nie vždy je to možné. Preberáme to často v práci, že čo sa stalo a ako. Aj veľa ráz, keď mladý človek spácha samovraždu, pýtame sa: Prečo? Či kvôli škole, rodine, nešťastnej láske. Nedá sa na to zabudnúť a riešite to v sebe, ale musíte sa prepnúť, lebo nemôžeme niesť všetko nešťastie. Niekedy to vo vás dlho rezonuje, ale vy viete, že ste vo svojej práci urobili maximum. Proste musíme ísť ďalej, aby sme mohli pomôcť ďalším.
Nemávate problém s nervóznymi a sťažujúcimi sa pacientmi? Ak je ich veľa a každý z nich sa chce dostať do ambulancie prvý?
- Ak sa niekto vládze v čakárni hádať, tak mu asi nie je tak zle, lebo inak by si ľahol a ticho čakal. To je ťažké, lebo často sa nám stane, že príde pacient, ktorý má oveľa závažnejší úraz a pokojne sedí a ten s ľahším úrazom búcha na dvere. Ja sa stále snažím pochopiť, že pre každého je to jeho zranenie strašná vec. Každý na úraz či nejakú nehodu reagujeme inak a my zdravotníci sa na to pozeráme už tým medicínskym okom. Napríklad, keď nikdy v živote mu nič nebolo a zrazu si myslí, že si odrezal pol palca... My však odkryjeme ranu a vôbec to nie je v takom rozsahu, ako pacient avizoval, ale pre daného pacienta je to katastrofa. Pracujeme na urgentnom pracovisku. Prednosť majú vždy závažnejšie stavy, ale všetci sa uprednostniť nedajú.
Témou posledných rokov sú agresívni pacienti útočiaci na nemocničný personál. Stretávate sa s nimi na pracoviskách aj vy?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
