KOŠICE. Okrem lásky k ľudovej piesni ich spája ešte jedno – seniorský vek. Členovia folklórnej speváckej skupiny Furčanky, súčasti Denného stacionára sv. Heleny na sídlisku Dargovských hrdinov, sa dali dokopy nedávno.
Svoje krátke pôsobenie už teraz hodnotia ako veľmi úspešné.
Kulisy dnešnej skúšky sú dosť netradičné – les, ohník, vôňa pečených klobás... Kto chce, opeká, kto chce, počúva, kto chce, spieva.
A do toho nebolo treba nikoho nútiť.
Vlastne Furčanky sú založené na radosti zo spevu a na chuti podeliť sa o ňu. Aj keď názov nie celkom vystihuje zloženie.
Vznikol spontánne, keď vlani v októbri garantka stacionára Lenka Kovaľová prihlasovala skupinu do súťaže Spev bez hraníc.
Počas telefonátu potrebovali uviesť meno a narýchlo z nich vyšlo – Furčanky.
Pravdou ale je, že medzi jej členmi sú aj muži. Je ich pomenej, ťažšie sa hľadajú, ale trojica spevákov sa našla.
Dnes prišli dvaja – Jaro Pavlík a Viliam Čurilla, ktorý zároveň sprevádza na harmonike. Chýba len Andrej Sepeši.
Väčšina členov skupiny sú klienti stacionára, ale dopĺňajú ich aj ľudia „zvonka“.
Spevom proti samote
„Vraví sa, že samota je veľmi zlá. Človek si musí nájsť nejakého koníčka, ktorý ho aj rozveselí. Ja mám úžasne rada ľudí, rada som, samozrejme, s pozitívnymi ľuďmi. A tu som takých našla veľa,“ zverila sa najstaršia členka skupiny a klientka stacionára, 80-ročná pani Magda Karnišová.
Aj keď má s dvomi dcérami dobrý vzťah, na tunajšie stretnutia sa teší a dobre sa tu cíti.
Za mladi tancovala a spievala vo folklórnom súbore Sečovčan. Základy teda má a aj pesničky, ktoré spievajú, väčšinou pozná.
Dostávajú domáce úlohy
Nie každý má ale také šťastie. Mária Feketeová, opatrovateľka v stacionári, sama už v seniorskom veku, prišla s nápadom založiť túto skupinu.
„Moji rodičia mali veľmi radi ľudové piesne. Nás bolo šesť detí. Vždy večer, keď sme išli spať, nás mama jednu novú pieseň naučila. Tak ich poznám obrovské množstvo. A teraz ich postupne učím členov skupiny, lebo tí, čo sú z mesta, ich toľko neovládajú. Napíšem im texty a dostanú za úlohu na najbližšiu skúšku naučiť sa ich. Beriem ich prísne, každého zvlášť vyskúšam. Je to dobré aj preto, že si tak cibria pamäť. Niekedy sa im nechce veľmi učiť sa, radšej by sa len ´priživili´,“ dodáva so smiechom.
Vedia aj roztancovať sálu
Repertoár skupiny je už teraz bohatý – od známych piesní, napríklad A okolo Levoče až po také, ktoré ľudia nepoznajú. Pre pani Karnišovú väčšina nie je neznáma, Oľga Slivková, jedna z najmladších členiek, sa ich musí veľa učiť.
„Ešte jednu sme sa nedoučili a už bolo treba ďalšiu. Na každé vystúpenie sa snažíme priniesť niečo nové. Spoločne sa učíme a tým, že chceme, tak sa to naučíme jednoduchšie. A potom si spievam večer doma pri televízore cez reklamy.“
V množstve nových piesní však Jaro Pavlík vidí aj úskalia: „Mnoho neznámych piesní nám trochu robí aj problémy. Málokto sa k nám pridáva. Som za to zaradiť aj také piesne, ale radšej viac tých známych. Keď tie spievame, ako to bolo na vystúpení v Jánošíku, tak sme aj roztancovali sálu.“
K harmonike sa vrátil po 45 rokoch
Aj keď si zo súťaže Spev bez hraníc neodniesli žiadne ocenenie, u publika mali úspech a dostali sa do povedomia. Pozvánky na vystúpenia pribúdajú.
„Od apríla doteraz sme mali možno aj viac ako 10 vystúpení. Boli sme na symbolickom otvorení brány v košickej zoologickej záhrade, zo 3-krát sme spievali v Jánošíku vo Vyšnom Opátskom, na Alpinke, spievali sme na podujatí k 15. výročiu tanečnej skupiny Diamant na Sídlisku nad jazerom a na ďalších akciách. Takmer každú nedeľu máme nejaké vystúpenie,“ teší sa z úspechu Furčaniek harmonikár a spevák Viliam Čurilla, ktorý kvôli Furčankám opustil iný súbor.
Nie je klient stacionára, na jeho otvorenie prišiel ako hosť s harmonikou. A zaspomínal si aj na svoje začiatky s týmto hudobným nástrojom: „Začal som naň hrať ako 15-ročný. Aj keď som krátko chodil na hudobnú výchovu, no hlavne som sa učil hrať na harmonike asi 5 rokov ako samouk. Potom som prestal a 45 rokov som nehral. Až nedávno som od syna, ktorý žije v Prahe, dostal harmoniku. Pri speve bol priestor zdokonaliť sa, tak som ju sem doniesol a už tu ostala natrvalo.“
Viliam sa pri nacvičovaní spolieha len na sluch. Ženy pieseň zaspievajú a on ju zahrá, len tak, bez nôt.
Spev ich robí mladšími
Z iného súboru sem cesty priviedli aj Jaroslava Pavlíka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
