KOŠICE/PLEJSY. Je len málo športových aktivít, pri ktorých som sa naučila vytrvať.
Cyklistika, ktorej sa pravidelne zúčastňujem v júni (len výnimočne pre nepriaznivé počasie v júli), je jednou z tých, na ktoré nedám dopustiť, nech sa deje, čo sa deje.
História Tour de Kozy (názov tohto podujatia môže mať dva významy – fyzický alebo zvierací) si tento rok pripísali na konto desiaty ročník.
Aj keď sa jej zúčastňuje zvyčajne rovnaké zloženie športovcov rôznej kvality – od výborných cyklistov, po menej zdatných jedincov – brány má otvorené každý, kto sa rozhodne zapojiť.
A zvyčajne, kto krst prvým ohňom prejde, má chuť vydať sa s nami o rok opäť.
Trasa sa rokmi ustálila, ak sa aj z rôznych dôvodov niekedy menila, napokon sme sa zakaždým vrátili na staré známe „rovinky“, ako vždy so žartom medzi sebou hovorievame.
Na našich dvojkolesových tátošoch na ľudský pohon tak zdolávame úsek od zastávky košického sídliska KVP po lyžiarske stredisko Plejsy pri Krompachoch.
Cyklotrasy vás zavedú na čarovné miesta východného Slovenska Čítajte Zapojenie nôh i rúk
To, čo sa na prvý pohľad javí hrôzostrašne, sa v skutočnosti dá zvládnuť s prestávkami počas jedného dňa od rána do večera.
Výhodou je, že vyše 60-kilometrová trasa zvyčajne vedie cez lesy, takže sa vyhnete jazde na ceste popri autách. Východiskové body sú Nižný a Vyšný Klátov, potom vás čaká trochu stúpania na chatu Lajoška.
Tam sa už tradične zosadá z bicyklov a urobí sa menšia pauza, kde si každý z cyklistov rôznym spôsobom doplní pitný režim a energetický príjem.
Kto sa neposilní, má smolu, pretože nasleduje cyklistický výstup na Kojšovku, čiže treba opäť zapnúť vnútorný motor a prinútiť pľúca i nohy naplno pracovať.
Samozrejme, príťažlivým faktom na tejto tour je, že sa vôbec nemusíte hanbiť, ak nevládzete a po nohách dáte zabrať aj svalom na rukách pri tlačení bicykla.
Verte, že sa vám nikto nebude smiať a pokojne sa môže stať, že ani nebudete jediný, kto na chvíľu nechá uľaviť svojmu zadku a dolným párom končatín.
Jedna vec je istá – aj najväčší borci majú rešpekt pred záverečným „šlapákom“ po lyžiarskej zjazdovke v tesnom závere pred čajovňou Katka, situovanou uprostred momentálne nefungujúceho lyžiarskeho strediska.
V histórii Tour de Kozy sa len niekoľkým ľuďom podarilo zdolať tento úctyhodne strmý kopec.
A tým ,samozrejme, dodnes platí obdiv náš všetkých.
Čarovné výhľady. Cyklistika v prírode ich núka v kompletnom 3D obraze. (zdroj: archív)Palacinky na zjazdovke
Ak sa vám podarí zdolať aj tento úsek, opäť nasleduje zaslúžený odpočinok pri čajovni Katka, ktorá tento rok otvorená nebola.
Z cyklistických vakov sa vyťahujú desiate, v minulosti dokonca nechýbala plná misa famóznych palaciniek. Platí zlaté pravidlo, čím skôr pojete to, čo nosíte na pleciach, tým vám bude ľahšie.
Po Kojšovke prichádza úsek, ktorý zvyčajne zbožňujú všetci „zjazdárski“ cyklisti. Niekoľkokilometrový zjazd Perlovou dolinou.
Pre tých, ktorí v minulosti prekonali cyklistické pády (patrím medzi nich i ja) táto časť tour vždy vzbudzuje rešpekt.
Cesta je však asfaltová, pomerne dobre udržiavaná a najmä vedie krásnym údolím, takže pri miernom pribrzďovaní si jazdu užije každý.
Okrem toho vás hreje pri srdci pocit šťastia, že ste si už odšliapali riadny kus cesty a dostávate sa do poslednej fázy trate.
Potom ako vyjdete na hlavnú cestu na Gelnicu, otočíte to smerom na Žakarovce.
A to je dedina, ktorej stúpanie je asi naozaj nekonečné.
Nečakané stretnutia. Ak sa vychýlite z obvyklej trasy a zájdete napríklad do Slovenského raja, natrafíte na záchranársky vrtuľník. (zdroj: archív)Žakarovská Tour de France
Neviem, či ešte existuje obec, ktorá by takto išla vždy len smerom hore.
Na pražiacom júnovom alebo júlovom slnku z vás potečú aj posledné zvyšky potu, s ním sa vám stenčia aj zásoby draslíka a odčerpáte zrejme i posledné sacharidy.
Na tejto obci kvitujem najmä jej obyvateľov, ktorí pri pohľade na skupinu cyklistov nezaváhajú ani sekundu a z okien svojich domov, záhrad či od bráničiek odušu povzbudzujú.
Pred rokom síce trochu prekvapil za bránkou do dvora pán preoblečený za Indiána, ale zase, za takéto obecenstvo by sa nemuseli hanbiť ani pretekári na Tour de France.
Aj keď natrafiť môžete aj na miestnych, ktorí nad vami len nechápavo krútia hlavou.
Vidina všetkých už skúsených zúčastnených, ktorí vedia, kam smerujú ich bicykle, sa zužuje na jeden cieľ a tým je žakarovská krčma.
Tradičná dedinská, vždy s príjemnou obsluhou a dobre chladenými nápojmi.
Páni podniku – „hele, mele“ a dedko
Situovaná je, ako inak, hneď pri ceste blízko kostola. Posledná zastávka pred finálnym stúpaním do lesov na Plejsy je vždy obojstranne výhodná pre obe strany.
Cyklisti opäť doplnia pitný režim, obsluha má zase radosť, že jej stúpli tržby.
Čo je ale najčarovnejšie, vždy tam zažijeme niečo už obvyklé alebo i nečakané. Napríklad jeden z cyklistov sa každý rok tešil, že vo vnútri krčmy stretne zakaždým dedka, ktorý tam vysedáva pri malom pive.
Po niekoľkých rokoch sa tam už stalo zaužívané, že si k nemu prisadol a podebatoval s ním.
Raz sme tam zase natrafili na miestnu známu firmu – slobodného mládenca v dobrej nálade, ktorý sa rozhodol, že sa stoj čo stoj musí oženiť s jednou z našich cyklistiek, ktorá mu padla do oka.
Prišlo aj na pozvania do jeho rodného domu, kde jej chcel ukázať svoj moderný televízor. Keďže pričasto opakoval formulku „hele, mele“ a nikdy sme sa nedozvedeli jeho skutočné meno, už mu tento pseudonym navždy ostal.
Slnko už zvyčajne pomaly zapadá, keď sa vydávame na poslednú záverečnú etapu našej tour a ako zvyčajne, nečakajte, že vás čaká cesta dole, ale hore, teda zase samé rovinky.
Pozitívom však je, že trasa ponúka nádherné výhľady na okolitú prírodu, pri srdce tiež dobre hreje pocit, že sa blížite k vytúženému cieľu.
Vždy je s kým ponadávať
Zopár posledných kŕčov v nohách, pre niektorých zopár posledných zosadnutí z bicyklov a zapojenie ručných svalov a ani sa nenazdáte a ocitnete sa na samom vrchole zjazdovky.
Ak sa podarí, tak vás pri jasnom počasí odmení pohľad na Vysoké Tatry.
Odtiaľ je to už len na skok do jedného z ubytovacích zariadení, kde zvyčajne všetci prespávame.
Dobré jedlo, opekačka a debaty o rôznych veciach sa tiahnu niekedy aj do ranných hodín.
Ľudia, ktorí sa nevideli zvyčajne aj po celý rok a ich kamarátstva vznikli a upevňujú sa počas tejto cyklistiky, si majú vždy čo povedať.
A to ma na tom asi tak popri tom športovom vyžití asi tak veľmi baví.
Ak sa už ocitnete spotení po boku kohokoľvek na jednom z náročných úsekov, niekto sa s vami spustí vaším pomalším tempom dole dolinou, pretože pred rýchlosťou na bicykli máte rešpekt alebo tlačíte bok po boku bicykel miestami funiac od námahy a tiež od chvíľkovej a povolenej nervozity, vždy prežívate ten skvelý pocit.
Nie ste v tom totiž vôbec sami. A koniec je vlastne vždy napokon pozitívny, pretože viete, že ste sa zase nevzdali, zaťali zuby a myseľ oklamala vašu telesnú schránku.
Zaslúžený odpočinok. Prestávky sú na utužovanie vzťahov a doplnenie tekutín. (zdroj: archív)Druhý deň je nový začiatok
Tour de Kozy pokračuje i na ďalšie ráno. Tí zodpovednejší sa zjazdom spustia do Krompách na vlakovú stanicu.
Tí väčší blázni, ktorí nikdy nemajú dosť a je ich väčšina z našej partie, si cestu do Košíc o niečo predĺžia a vracajú sa tak, ako prišli – na dvoch kolesách, s vetrom vo vlasoch, boľavými zadkami a o krátku chvíľu aj opäť zaliati potom.
Ak by ste mali chuť na budúci rok pridať sa k nám a zažiť 11. ročník tohto cyklovýletu, prosím, kontaktujte autorku tohto textu.
Vašu prosbu posunie smerom ďalej k stálej organizátorke a „manažérke“ celej akcie Monike, ktorej touto cestou všetci ďakujeme, pretože bez nej by sme boli asi stratení.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
