Narodil sa v Košiciach, k mestu má citový vzťah, no navštevuje ho už len sporadicky. Filmár PETER KEREKES je v meste legenda. Aj preto, že o košickej plavárni natočil film 66 sezón. Síce sa tak udialo pred štrnástimi rokmi, ale keď sa v Košiciach premieta, vždy je vypredané. Naposledy ho videli diváci na Art Film Feste, kde mal filmár vlastnú sekciu filmov a každý jeden aj uvádzal. Vrátane 66 sezón, pri ktorom mu vždy rastie hrča v hrdle.
Ste rodák z Košíc, no dnes žijete s manželkou a dvoma dcérami vo Vištuku. Vraciate sa do mesta často?
– Z Košíc som odišiel v roku 1991, keď ma prijali na VŠMU do Bratislavy. Niekoľko návratov som absolvoval, keď som pripravoval 66 sezón, ale žiadny poriadny návrat sa už nekonal. Ono to už prišlo prirodzene. S manželkou sme sa presťahovali na vidiek. Zasadil som osemnásť stromov, treba sa o ne starať. Ale do Košíc ma to stále ťahá.
Sú miesta, ktoré, keď sa tu ocitnete, musíte vždy navštíviť?
– Celé mesto je môjmu srdcu blízke. Vďaka mojim skvelým rodičom a starým rodičom som mal fantastické detstvo. Každá ulica, každý očúraný roh je pre mňa niečím zaujímavý. Keby som sa presťahoval do Košíc, dostal by som sa do takého zenového stavu, že by som len chodil po meste permanentne šťastný a nič by som nerobil. V tom meste rozplynul. Ako mal Apollinaire Pražského chodca, tak ja by som bol košický chodec. Len by som chodil, tešil sa, až by som sa uchodil k smrti.
Naposledy ste tu boli počas Art Film Festu. Stíha filmár na festivale aj vidieť filmy konkurencie?
– Možno stíha, ale ja som nestihol. Keďže som uvádzal filmy svojich priateľov, vždy sme uviedli film a po pätnástich minútach sme išli preč. Sedieť na vlastnom filme, keď viete, aké ste urobili chyby a čo nebolo dobré, je väčšinou utrpenie. Takže sme zmizli a vychutnávali sme si atmosféru košických kaviarní.
Na tohtoročnom festivale ste mali aj vlastnú sekciu filmov. Podľa čoho ste vyberali, čo by mali ľudia vidieť?
– Odkedy som začal robiť a bol som už taký dospelejší filmár, túžil som mať na filmovom festivale vlastnú sekciu. Nie je to ani vec ješitnosti, ale vec toho, že človek má potrebu zdieľať filmy s niekým iným. Keď mu dáte DVD alebo link, nie je to ono. Musíte sedieť s ním v kinosále, je tam dusno a spolu všetko prežívate. Zrazu sa plátno a hľadisko prepája. Je to úžasný psychomagický akt, keď sa ľudia dostávajú do minulosti alebo do situácie, o ktorej je film. Som veľmi rád, že filmy, ktoré mám osobne veľmi rád, som mohol ukázať svojim priateľom a návštevníkom festivalu.
Mohli ste vyberať z balíka filmov alebo vám do výberu skutočne nikto nerozprával?
– Bol to veľmi neobjektívny výber filmov... Keď máte radi nejaké víno, tak keď ho sami vypijete, nemáte z neho takú radosť, ako keď sa podelíte s priateľmi. Vtedy príde moment, že si ho vychutnáte a užijete. Ja som mal šesť dobrých fliaš vína a s radosťou som sa s nimi podelil.
Opäť ste uviedli aj svoj film o košickom kúpalisku 66 sezón.
– Ten film má štrnásť rokov a ja som ho uvádzal už nespočetnekrát. Vždy, keď na začiatku hovorím, že som rád, že môžem oživiť spomienky na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, mám problém tú vetu dopovedať, aby som sa nerozreval.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
