KOŠICE. Viktor Schwarcz sa narodil v decembri 1922, tesne pred koncom roka v ortodoxnej židovskej rodine. Základné školy vyštudoval vo svojom rodnom meste v Košiciach.

Zmaturoval v roku 1942 na gymnáziu, chcel ísť študovať za veterinára, avšak pre svoj židovský pôvod nebol na vysokú školu prijatý.

Platil totiž tzv. Numerus clausus, prijímanie Židov na vysoké školy len do šiestich percent.

Viktorovi nezostávalo nič iné, ako si nájsť prácu a pokúsiť sa tak finančne vypomôcť rodine.

Zamestnanie si najprv zháňal v Košiciach, vo firme Balla opravoval rádiá, ale čoskoro sa rozhodol pre odchod do Budapešti.

Pracoval v podniku na stavbu výťahov a robil opravára áut, ale potom dostal predvolanie na predvojenský výcvik do organizácie Levente. Výcvik znamenal neustále provokovanie a „buzeráciu“, neustále pochodovanie, povely a cvičenie.

Niet divu, že sa mu výcvik znepáčil a prestal do Levente dochádzať.

Maďarská polícia ho začala prenasledovať, a preto utiekol späť do svojich rodných Košíc.

S pracovným táborom do Podkarpatskej Rusi

V munkatábore. Pracovali v ňom nielen Židia, ale aj Rumuni, Rómovia alebo Rusíni. (zdroj: archív)

Tu dostal v októbri 1943 predvolanie do tzv. Pracovného tábora, ktorému sa tiež hovorilo közérdekü munkaszolgálat alebo munkatábory.

Pracovníci nazývaní podľa pracovného tábora munkaszolgálatos mali maďarskú čiapku, na ľavej ruke žltú pásku a len vďaka civilnému oblečeniu mohli munkaszolgálatos pociťovať slobodu.

Pracovníci neboli len Židia, ale aj Rumuni, Rómovia alebo Rusíni.

Pracovníci vrátane Viktora sa dostali na Podkarpatskú Rus do dediny Zsdenyova. V poslednej menovanej dedine mali munkaszolgálatos opravovať cesty.

To už boli blízko frontu, čo sa Viktorovi neskôr stalo v živote osudným.

Zo Zsdenyove boli pracovníci naraz odsunutí do obce Nižné Verecký. Je príznačné, že v dedine Zsdenyova bolo veľa židovských obyvateľov, a len čo sa munkaszolgálatos vrátili späť, židovské obyvateľstvo tu už nebolo. Pracovníkom začalo dochádzať, čo sa deje.

Pracovná jednotka bola postupne presunutá do Verbjasu na stavbu tzv. Arpádovej línie, obranného valu proti postupujúcej Červenej armáde v karpatských horách. Schwarcz, preškolený na tesára, mal stavať drevené bunkre spolu s rusínskym poddôstojníkom.

Obaja sa snažili sabotovať stavby tak, aby sa konštrukcia bunkrov po napadnutí snehu zrútila. Pracovná jednotka sa ďalej dostala do Berezného a k mestu Tucholka. Raz mali munkaszolgálatos tiež priniesť strelivo do prvej línie frontu.

V tom čase sa už hygiena prakticky nedodržiavala, munkaszolgálatos boli zavšivení a sám Viktor už nemal ani poriadne topánky a jeho nohy boli celé od krvi.

A aké boli podmienky v pracovnom tábore?

„Veľmi zlé. Zo začiatku to ešte šlo. Potom už sme nemali čo jesť, nemali sme topánky, nemali sme šaty, stali sme sa otrokmi, skutočnými otrokmi fašistov.“

Prišlo nariadenie na stiahnutie pracovného tábora do Čopu, odkiaľ mali byť kamsi odvezení. Munkaszolgálatos nevedeli kam, ale tušili, že sa pripravuje najhoršie, aj preto začali od jednotky utekať. Schwarcza uvedomil poručík Kalmár, povedal mu, že vie o rozkaze transportovať munkaszolgálatos na istú smrť

. Viktor sa so svojím priateľom Albertom Sasom odhodlal k úteku z pracovného tábora. Utiekol po vzore svojich kolegov, šiel do kukuričného poľa na záchod, ale už sa nevrátil.

Rodina Viktora Schwarza. Po vojne sa vrátil do Košíc, avšak nenašiel tam ani jedného zo svojich 56 príbuzných. (zdroj: archív)

Vstup do Červenej armády

Po úteku sa skryli v senníku a spolu čakali na prechod frontu. Z diaľky ešte počuli maďarské hlasy, ale zároveň tiež ruskej kaťuše.

Po prechode frontu sa medzi obyvateľmi priľahlej dediny objavili dvaja munkaszolgálatos z pracovných táborov.

Ruský nadporučík sa zhrozil, keď ich zavšivených a zakrvavených uvidel. S nadporučíkom sa Viktor dorozumel po slovensky a po vysvetlení, že sú munkaszolgálatos z maďarských pracovných táborov, nie prisluhovačov fašistického režimu, prepukla veľká radosť.

Od tej chvíle boli totiž obaja slobodní.

S kamarátom Albertom sa 1. 11. 1944 v Mukačeve prihlásil do Červenej armády.

Najprv prebehlo povinné kádrovanie u NKVD a potom lekárska prehliadka, doktor však najskôr vojakov nepustil do bojov, boli príliš chudí a museli nabrať silu a hmotnosť.

Kým Viktor bol nasadený do bojov na línii, Albert zostal v Dargove. Ich príbehy sa tak rozdelili.

Divízia 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu, kam patrila aj 318. divízia, nastúpila na front a mala sa dostať do prvej línie.

Nemecké velenie vedelo, že sa prekonaním Slanských vrchov môže Červená armáda dostať do maďarských a slovenských nížin. Preto Nemci front veľmi tvrdo bránili.

Pamätník nastúpil do prvého frontu práve 30. 12. 1944 a bol tu až do polovice januára 1945, teda práve v čase ustálenia frontu a obranných bojov Červenej armády.

Zachránil raneného vojaka

A aké bolo prvé stretnutie Viktora s prvou líniou?

Kapitán Popov viedol svojich vojakov, vrátane nášho rozprávača, do prvej línie, ale Nemci skupinku vojakov zaznamenali a začali po nej strieľať.

Jeden vojak bol zranený, zostal ležať v poli, a práve Viktor sa prihlásil na jeho záchranu. Hoci bol neskúsený, vojaka úspešne priviedol na ošetrenie.

Prvú líniu nakoniec dosiahli vďaka cestičke pozdĺž telefónneho kábla, ktorého okolí nebolo zamínované. Konečne sa Viktor dostal do prvej línie približne 100 metrov od Nemcov.

„Ja som strážil príchod našich rozviedčikov, tých sibírskych vojakov vysokých, v bielych plášťoch, ktorí išli za nemecké línie, to bolo odmínovanie chodníkov. V prvej línii na Dargovskom fronte sme mali vyrúbané stromy, ale tie koruny stromov boli k Nemcom a tam boli prepletené naše míny. Takže keď chcel Nemec k nám, tak sa zaplietol do konárov a hneď vyletel na mínach. No a ten úsek, kde prichádzali tie prieskumné hliadky, nebol zamínovaný, ale to sme poznali len my, tie miesta v korunách stromov, ktoré neboli zamínované, a tie sibírski vojaci.“

„Za moju aj za vašu slobodu“

Spomína, že z jeho 217-člennej roty, ktorá vyšla na Dargovský priesmyk, sa ich neranených a živých vrátilo trinásť.

„Takže za sedem týždňov bojov na Dargovskom fronte padlo za našu slobodu, za moju aj za vašu slobodu, 20-tisíc vojakov. Mladých, krásnych ľudí. Celé mestečko padlo len za východné Slovensko.“

Z Michaloviec, kam bol pluk odvelený na hygienickú očistu po boji, sa presunuli do poľského mesta Myszlenic, kde chytali prezlečených nemeckých vojakov utekajúcich na východ, potom pluk pokračoval do Wadowic až k mestu Żywiec.

Cestou videli veľa mŕtvol ruských i nemeckých vojakov. Zastavili v jednej dedine a Viktor sa musel zúčastniť reťazovej stráže.

Tá sa uplatňovala v prípade, ak mala jednu časť dediny v držbe nepriateľská armáda, zatiaľ čo druhá časť bola v rukách spojencov. Vojaci boli zoradení do pásma a každých pätnásť metrov stál jeden vojak.

„Bol som teda unavený, keď sme nastúpili druhý deň k boju. Druhý deň sme ani nestačili vypiť čaj, pretože Nemci nám rozbili našu kuchyňu, naše kotly, z ktorých videli, že sa dymilo. Oni už boli v Zakopanom na vrcholku pred mestom Żywiec, no a my sme na nich mali útočiť.“

Vojaci útočili, ale v polovici kopca museli odhodiť svoje zimné kožuchy, a navyše sa pred nimi rozprestierala otvorená planina.

Fotografia z detstva. Spolu s rodičmi a bratom. Naposledy videl otca živého v pracovnom tábore v Rimavskej Sobote. (zdroj: archív)

Strela ostala uviaznutá v kosti

Počas útoku bol ruský veliteľ smrteľne zranený. Velenie prevzal učiteľ z Gruzínska, ktorému Viktor poradil, kadiaľ sa majú vydať.

Neďaleko boli malé stromčeky, ktoré by aspoň mohli znížiť počet padlých počas útoku. Po premiestnení ku stromčekom boli približne 80 metrov od nemeckých pozícií.

Nastal čas a jednotka zaútočila na nemecké pozície.

Viktora počas toho zasiahla guľometná strela.

„Z diaľky už padala a chytila ma do hornej holennej kosti pravej nohy tesne pod kolenom. Tú strelu mám dodnes zapuzdrenú v holennej kosti. A samozrejme, keď je studené počasie, ako teraz, tak občas sa ozve a po dlhšej dobe chôdze krívam. Ale prežil som to.“

Príbuzní zahynuli v koncentračných táboroch

Po vojne sa Viktor dostal cez Podkarpatskú Rus späť domov do Košíc, avšak tu nenašiel ani jedného zo svojich príbuzných, ani jedného z 56 členov príbuzenstva.

Naposledy sa stretol v Rimavskej Sobote v pracovnom tábore so svojím otcom. Schwarcz dodáva, že otec odchádzal, dlho sa za ním pozeral. To ešte nevedel, že všetci členovia jeho príbuzenstva zahynú v koncentračných táboroch.

Po vojne vyštudoval Vysokú školu chemicko-technologického inžinierstva pri ČVUT v Prahe. Po jej absolvovaní sa zúčastnil výstavby hlinikárne v Žiari nad Hronom.

Po rozhodnutí Alexandra Dubčeka, že všetci občania židovského pôvodu majú byť po procese so Slánskym likvidovaní, musel Schwarcz odísť zo svojej funkcie, ale v závode mohol ostať pracovať.

Neskôr sa poručík vo výslužbe presťahoval do Prahy, kde pracoval na viacerých pozíciách, až sa dostal na funkciu vedúceho technického rozvoja v Kovohuty Praha.

Pre svoj nesúhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol však odvolaný aj z tejto funkcie. Po polročnej nezamestnanosti nastúpil do Kovošrotu Praha, kde budoval automatické linky, napríklad automatickú linku na spracovanie káblov a vodičov.

V súčasnosti žije v Prahe a je kantorom Židovskej liberálnej únie.

Autor: Luděk Jirka

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári