Seniorky z Diamantu tancovali pred nórskym kráľom

KOŠICE. Na 3. ročníku World Gym for Life Challenge v Nórsku boli Košičania jediní reprezentanti zo Slovenska. A nemali to jednoduché – museli čeliť súperom väčšinou neporovnateľne mladším.

Z 23 krajín z celého sveta pricestovali na súťaž od detí cez mládež po dospelých, seniori boli okrem nich len z Fínska, Portugalska a Nórska.

Bežne v stredu majú už od rána členovia tanečnej skupiny Diamant skúšku. Tá posledná streda bola iná. Zvolať „dievčatá“ na ôsmu, a teda aj vstávať o piatej, sa zdalo vedúcej skupiny Alžbete Ďurišinovej kruté.

Veď len pred pár hodinami dorazili do Košíc.

Po podvečernom utorkovom pristátí na krakovskom letisku mikrobusom docestovali domov niečo po polnoci. Zraz o desiatej bol teda namieste. V taškách kostýmy na dva tance na vrátenie a na krku bronzové medaily.

A množstvo zážitkov a spomienok – na súťaž, ale aj na krajinu a ľudí, s ktorými sa stretli.

Takto „vyzbrojení“ prišli sedemnásti členovia skupiny do Kultúrno-spoločenského centra Južan, kde majú svoju domovskú adresu. Každý kostým prešiel rukami a kontrolou Betky Leščinskej, tanečnice, ale aj súborovej garderobierky – či mu niečo nechýba, či ho netreba oprať alebo vyčistiť...

Konkurencia

„Ak by sme súťažili len s rovesníkmi, určite by sme dopadli oveľa lepšie,“ bolo počuť z každej strany.

Nemožno sa ani čudovať. Veď v gymnastickej súťaži sa porovnávať s ohybnými deťmi a vytrénovanými mladými ľuďmi ani nemožno. V kategórii malých súborov bez náradia nastúpilo 47 kolektívov.

„Naša súťažná choreografia sa volala Letná romanca. Sú v nej rytmy waltzu, postupne prechádzajú do veselého rytmu polky,“ charakterizuje vedúca skupiny ich vystúpenie.

„Hudbu sme použili z vlaňajšieho vystúpenia v Portoroží, kde bola podmienka použiť piesne z Eurovízie, keďže táto hudobná udalosť práve oslavovala 60 rokov. Jedna z nich bola od Sandie Shaw,“ doplnila ešte pani Ďurišinová.

Choreografiu vytvoril Miroslav Vybíral. Na zájazde síce nebol, ale pozitívne hodnotenie vystúpenia ho potešilo tiež.

„Prvá časť je v ležérnom, elegantnom štýle, druhá v rýchlejšom, polkovom. Zdá sa to byť náročné, ale natrénovať sa to dá,“ vysvetlil choreograf, ktorý s Diamantom za dva a pol roka spolupráce pripravil tri kompozície.

„Je medzi nami taký dobrý kompromis. Stále dávam latku trošku vyššie, než by sa zdalo, že zvládnu, ale sú také poctivé v tréningoch, že to nakoniec predsa dokážu,“ doplnil.

Jedna z tanečníc, Vlasta Pavlíková, za náročnú v Letnej romanci považuje druhú časť, polku.

„Musíme tam skákať, a nám, ženám po šesťdesiatke, to dá zabrať na členky. Udržať to a skákať a pritom sa tváriť ako mladé dievčatá, je to náročné. Ale každý zo seba vydá maximum.“

Žiadne mínusy len plusy

Druhý ročník tejto súťaže bol pred štyrmi rokmi v Kapskom Meste v Juhoafrickej republike. Odtiaľ si Košičanky priniesli bronzové medaily.

Teraz, na treťom, si to zopakovali. Vlastne nik neodišiel bez medaily. Aj porota si totiž uvedomuje, že porovnávať neporovnateľné by bolo nespravodlivé. Ale pridala aj slovné hodnotenie a to Košičanov potešilo.

„Hodnotila sa choreografia, technický a umelecký výkon, kontakt s publikom. Porota potom uviedla plusy a mínusy, v našom prípade nebolo žiadne mínus, len plusy, blahoželania. Všetko sme splnili,“ uzavrela vedúca súboru.

Najvyššie ocenenie Bruno Grandi Trophy si z Nórska odnieslo 62 dievčat z gréckej skupiny Olympiada Thrakomakedonon. Ich choreografia Vlci a mesiac, plná akrobatických prvkov, zaujala každého. Ocenili ju aj Košičanky.

„Keď sme preberali bronzové medaily, človek si v kútiku srdca prial, že by to mohlo byť aj lepšie. Ale zas, keď sme sa spätne pozreli na vystúpenia, museli sme uznať, že si to zlato zaslúžia,“ skonštatovala Vlasta.

Košičania vraj boli najstarší

Bronzové medaily sa členkám tanečnej skupiny aj tak páčili najviac. (zdroj: archív)

V sále, kde po iné stredy skúšajú, je teraz hlučno. Každý chce povedať zvedavcom ten svoj zážitok, podeliť sa o ten svoj postreh.

Temperamentom, ako vidieť, nielen v tanci, stierajú členovia Diamantu zápisy v rodných listoch.

Podľa nich boli najstaršími účastníkmi podujatia. Veď priemerný vek je 66 rokov. K tým skôr narodeným patrí aj jediný mužský tanečník.

Ondrej Havrila, ktorý sedemdesiatku prekročil už dávnejšie, doplnil zostavu pred šiestimi rokmi. Jednou z podmienok súťažnej choreografie bolo aj to, že má priniesť prekvapenie. A tým bol práve Ondrej.

V prvej časti Letnej romance nevystupuje, so sólom prichádza až v druhej časti, v polke.

„Keď porovnám naše vystúpenie s 20 – 25-ročnými, je to rozdiel. Ale v porovnaní so štyridsiatnikmi, päťdesiatnikmi, naše výkony boli naozaj dobré. A naše choreografie boli dobré. Bolo to iné, prekvapilo to a malo to zmysel.“

Dokonalá organizácia

V Ondrejovi Havrilovi sa nezaprel racionálne zmýšľajúci človek, ekonóm.

Obdivoval dokonalú organizáciu práce: „Bolo to načasované, presne zorganizované, každý vedel, čo má robiť. Keď sa menila scéna pre súbory, ako to fungovalo! Neviem si predstaviť zorganizovať to tak u nás.“

Pridali sa aj ďalší: „Všetko klapalo na minútu. Žiadne prestoje. Vedeli sme, že o 33 už máme byť tam, o 45 – už sa presúvame. To bolo fantastické.“

A ich pozornosti neuniklo, že to bolo aj vďaka dobrovoľníkom. Tých zapojili Nóri takmer dve stovky.

V jednom z najstarších miest v krajine, v Tonsbergu, tancovali priamo v prístave. Predviedli tu Španielsky sen, pasodoble.

Vďaka temperamentnému tancu ostali v očiach nielen severanov nezabudnuteľné a ľudia ich spoznávali aj na ulici počas prechádzok. A k tomuto tancu neodmysliteľne patria typické španielske červené šaty. Aj tie sa rodia na domácej pôde.

Podľa predstáv a návrhov choreografa a vedúcej súboru Alžbety Ďurišinovej ich šije jedna z členiek, Kamila Sopková. Prvé kostýmy pre tanečnú skupinu vytvorila ešte ako majiteľka krajčírskeho salóna.

Keď sa po rokoch sama stala členkou, tešila sa, že jej bude šaty šiť niekto iný. Ale táto úloha jej už ostala.

Dnes teda šije 12 až 14 kostýmov na každý tanec. Niekedy je to práca aj na tri mesiace.

Nezabudnuteľné stretnutia

Kongresové centrum Oslofjord s kapacitou päťtisíc miest, dve tisícky súťažiacich, súbory, nastupujúce s vlajkami svojich štátov – to všetko dodávalo otváraciemu ceremoniálu nádych veľkoleposti. A ten umocnil aj príchod nórskeho kráľa Haralda.

Pre jednu z najnovších členiek Diamantu Máriu Hriňákovú to bol zaujímavý moment: „Keď prišiel, v sále plnej mladých ľudí, ktorí ešte pred chvíľou spievali, nastalo hrobové ticho. Až mi zimomriavky naskočili.“

Ale ešte viac si ženy cenili záujem veľvyslanca Slovenskej republiky v Nórskom kráľovstve Františka Kašického. Okrem vďaky za úspešnú reprezentáciu, ktorej sa im dostalo, veria, že sa im naskytnú aj príležitosti získať prostriedky z Nórskych fondov, s ktorými si zatiaľ nevedeli poradiť.

Vďaka tancu vidia svet

„Vďaka súboru som bola na Kanárskych ostrovoch, v Portugalsku, Taliansku, v Juhoafrickej republike, Francúzsku, Fínsku, teraz v Nórsku,“ vyrátala Šarlota Rajnecová svoje cesty po svete s Diamantom.

Pre viacerých členov je to jedinečná príležitosť pozrieť sa za hranice všedných dní. Mnohí necestovali ani počas aktívneho veku, mnohí si to možno nemohli dovoliť. A aj keď si i teraz musia doplatiť časť nákladov z vlastného vrecka, neľutujú. Čo cesta, to rad zážitkov. Teraz napríklad výlet loďou.

„Celý deň bolo krásne počasie, na plavbu sme mohli ísť až neskôr popoludní. Ako sme nastúpili na loď, prišla búrka, spustil sa lejak. Natiahli plachtu, aby na nás nepršalo, ale ako loď narážala na vlny, z každej strany zboku sme mokli. Ten dojem z plavby nebol taký, ako sme si predstavovali,“ zhodnotila výlet Šarlota.

Ale zážitok neľutovala. Iní boli nadšení zeleňou, kvetmi, ktorých bolo plné hlavné mesto.

„Žijú inakšie, lebo je tam úplne iná životná úroveň. Prekvapilo nás napríklad to, že všade sa platí len kartou. Páčila sa mi architektúra v Oslo, snúbi sa tam moderná kultúra s históriou. Ľudia tam žijú veľmi pohodlne. Nie nadarmo vlani získali titul najšťastnejšieho národa na svete,“ zhrnula svoje pozorovania Alžbeta Leščinská. „Starajú sa o seba, športujú, veľa cestujú, ten život je tam iný. Každý má okrem auta aj čln, sú ich plné zátoky. Ale sú milí, ústretoví, pomáhali nám, čokoľvek sme potrebovali,“ doplnila svoje pozorovanie pani Betka.

Páčili sa im vlajky, ktoré visia vari na každom nórskom dome. A až dojímavo na nich zapôsobila slovenská vlajka, vejúca na začiatku uličky, v ktorej boli počas súťaže ubytovaní.