ŠTEFAN ŠTEC má v hrdle naozajstný poklad a hoci žije v Košiciach, jeho predkovia pochádzajú zo severovýchdu – z Habury. K svojim koreňom má silný vzťah a s láskou šíri rusínsku kultúru na celom Slovensku.

Po jednom vystúpení v televízii ste sa stali hviezdou. Všetci, čo vás už dávno predtým počuli spievať, povedali, že konečne. Aký je to pocit?

– Tak je to veľmi príjemné, pretože sa teším, že moje pesničky a to, čo mám rád, môžem predstaviť ľuďom. Aj tá spätná väzba od ľudí je veľmi príjemná, lebo je pozitívna. Po koncertoch ľudia hovorili, že sa im to páči a pritom väčšina mojich piesní nie je veľmi známa, lebo mám rád prácu s archívom a starodávne pesničky, a nielen z nášho územia. Tak o to viac sa z toho teším.

Len čo sa niekde objavíte, už sa s vami množstvo ľudí chce fotiť. Nie je to otravné? Vzalo vám to kus súkromia...

– Možno to niekedy vezme človeku čas, ktorý by chcel venovať niekomu inému, ale hovorím si, že to nebude večne. O rok už môže prísť niekto iný a budú sa fotiť s ním a ja budem sedieť len tak vzadu... Takže ak im to urobí radosť, tak prečo nie. Teší ma, že často za mnou prichádzajú deti a mladí ľudia a je super, že majú záujem o folklór.

Ste skvelý spevák, ale tanečník. Čo vás teda viac baví – tanec alebo spev?

– Povedal by som, že spev bol prvý – skôr som sa naučil spievať, ako tancovať, ale ešte predtým, kým som sa folklóru nevenoval organizovane – v súbore, tak spev a tanec boli pre mňa dve neoddeliteľné súčasti. Sú to zložky tradičnej ľudovej kultúry, ktorá sa ani nedá oddeliť.

Kedy ste v sebe tento talent objavili? Stávalo sa v detstve, že keď prišla návšteva, zaznelo: „Števko zaspievaj?“

– Bolo to presne tak. A tých návštev bolo dosť. Keď sa už rodičia vyrozprávali, prišli sme na rad my, deti a ja som musel prísť do obývačky pred televízor a zaspievať. Ale ja som mal obrovský problém, lebo som sa strašne hanbil, tak minimálne prvé dve pesničky som spieval otočený chrbtom k ľuďom. Keď sme šli k babke do Habury, tak som spieval susedám. Ale fakt som mal strašnú trému a vlastne ju aj stále mám, no už ju viem ovládať. Asi to patrí k tomu a človek musí mať trému, aby podal nejaký výkon.

Nikdy ste neuvažovali nad konzervatóriom? Viete spievať aj tancovať, v muzikáloch by sa vám darilo.

– No možno že hej, ale ja som sa organizovane do ničoho veľmi nehrnul. Sestra skončila klavír, brat sa venuje umeniu, vychodil 12 rokov „ZUŠ-ky“ a maľuje, no a som robil zo všetkého trošku, ale skôr som spieval a tancoval s mamou doma, takže to bola moja vlastná „ZUŠ-ka“.

Kedy ste teda začali pôsobiť vo folklórnom súbore?

– Mojím prvým súborom bol až Hornád, kde som začal v roku 2006 a som tam dodnes. Ale predtým som chodil spievať na Makovickú strunu, alebo na akcie, ktoré organizoval Zväz Rusínov a Ukrajincov v Košiciach.

Vy ste propagátorom tradičnej rusínskej kultúry a umenia. Samotný východ je pre západniarov exotika, no Rusíni sú pre nich divočina. Aké máte skúsenosti?

– Áno, berú to ako niečo iné, neobjavené. Obraz o rusínskom folklóre iné regióny majú, no ja sa snažím ešte trochu posunúť hranice k Poľsku, kde žili Lemkovia, aj na zakarpatskú Ukrajinu, kde bolo a stále je veľa Rusínov. Chcem ukázať, že ten rusínsky priestor nie je len od Starej Ľubovne po Sninu, ale že v podstate nemá hranice.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári