Peter a Ján Vajdovci: Každý sa môže naučiť tancovať

Starí ľudia hovorievali: „Taňec ňe robota, ale chto ho nezna, ta mu psota!“ Na chlapcov, ktorí vedeli parádne tancovať, odjakživa leteli dievčatá a užívali si všeobecné uznanie. K tomu najlepšiemu z tanečnej sféry, čo na východe máme, rozhodne patria BRATIA VAJDOVCI z Košíc. Ján je šéf súboru Borievka, Peter je tanečný pedagóg a známy finalista šou Zem spieva.

Zdá sa, že východné Slovensko naozaj žije folklórom. Vy chodievate vystupovať po celej krajine, tiež to tak vidíte?

– J.V. Z môjho pohľadu celé Slovensko žije folklórom, ale každý región má niečo svoje. My, východniari, sme temperamentní, je tu silný vplyv Rusínov, Maďarov, tak tu to tak vrie. Škoda len, že na východe chýba veľký festival, ako sú napríklad Východná alebo Terchová. Takže áno, východ žije folklórom, ale je to taký náš vývozný artikel.

Folklórny súbor Borievka teraz žal úspechy hneď vo viacerých súťažiach. To je dôkaz toho, že naše piesne a tance sa stále tešia veľkej obľube?

– J.V. Každý súbor má silnejšie aj slabšie periódy. Stane sa, že po rokoch práce sa kolektív dostane na úroveň, keď sú všetky zložky – spevácka, tanečná aj hudobná – naozaj silné a programy majú úspechy. Potom prichádza fáza, keď mladí skončia vysokú školu a odchádzajú, prídu svadby, rodiny, deti... Vtedy krivka sínusoidy klesá, kým sa zase sformuje nový kolektív. Borievka má teraz takú silnejšiu fázu. V šou Zem spieva sa zviditeľnili Peťo, muzikanti aj časť našich speváčok, ktoré boli v Rusínskom triu a som na nich hrdý, lebo aj vďaka tomu povedomie o folklóre na Slovensku vzrástlo. Paralelne s tým Borievka pripravila nový program Svetlom napísané – v júni sme mali premiéru a chystáme reprízy. A stali sme sa laureátmi súťaže Akademický Zvolen.

Šou Zem spieva urobila z Petra Vajdu tanečnú superstar. Ľudia vás obdivujú, spoznávajú na ulici, fotia sa s vami...

– P.V. Je to zvláštny pocit, lebo ja sa nevnímam ako hviezda. Stále sa mám čo učiť. Bol som tam prezentovať to, čo ma baví. Každopádne, Zem spieva prebudila ľudí, ktorí objavili „teplú vodu“, (úsmev) lebo ten folklór tu bol, ale nebolo to „trendové“. Teraz ľudia nosia na oblečení folklórne motívy, chodia na festivaly a pre nás, folkloristov, nastala akoby nová éra.

– J.V. Len je škoda, že pred 15 rokmi neboli sociálne siete a páni ako Hvižďák, Kocák či Urban nemohli zažiť to, čo zažívame my. Títo traja a ďalší, ktorí už nie sú medzi nami, sú piliere východoslovenského folklóru.

Takže keď je mladší brat teraz slávnejší, starší nepociťuje rivalitu? Ako to vlastne bolo, jeden priviedol k folklóru druhého?

– J.V. Obaja sme hrávali tenis, no ja som mal v dorasteneckom veku zranenie, tak otec vymyslel alternatívu – že má známeho pána Nogu, ktorý vedie súbor Borievka, tak by som tam mohol začať chodiť. Ja som bol vtedy strašný metalista oblečený v čiernom... Ale povedal som si, že to skúsim. Nebolo mi to celkom cudzie, lebo folklór v našej rodine bol stále, len my sme to nejako nevnímali. Začal som tancovať a o dva roky nato prišiel do súboru Peťo.

– P.V. My sme nerobili vrcholový šport a v určitom veku sme cítili, že to nemá význam. A, samozrejme, kľúčové slovo sú baby.... Ja som si našiel vďaka folklóru manželku, aj Janko má partnerku z folklóru, takže aj to bola motivácia... A keďže už mám aj detičky, môžem povedať, že folklór mi celkom zmenil život. Tenisovú raketu mám doma v skrini a tenisu sa venujem len rekreačne.

– J.V. Peťo prišiel do súboru a o rok a pol sme už boli na súťaži. Ešte mu to moc nešlo, ale tak sme sa začali ťahať a nikdy medzi nami nebola rivalita. Mne pán Noga postupne dovolil vstupovať do choreografií a neskôr som prebral žezlo nad celým súborom, Peťo rástol v rámci tanca a prebral po mne žezlo víťazstiev v súťažiach.

Koľko máte doma Šaffových ostrôh – teda ocenení pre najlepších tanečníkov?

– J.V. Strašne veľa. Otec ich skladuje v jednej izbe...

– P.V. Je ich naozaj dosť, lebo niekedy boli okresné, krajské a celoslovenské kolá. A bola iná doba, tá zdravá rivalita chlapcov – tanečníkov bola väčšia. Boli sme do toho akoby viac zažratí. Momentálne sa ľudia tomu síce venujú, no akoby im chýbala prirodzená chuť dobiehať sa a zlepšovať.