KOŠICE. Narodil sa síce v Gelnici, ale časť jeho detstva i dospelého života je spojená s Košicami. Ján Mertoš prišiel na svet v októbri 1923.

Bol jedináčik, mal len matku, otca nepoznal.
Ešte v detstve úplne osirel, jeho mama Margita Mertošová zomrela, keď mal len deväť rokov.
Najprv bol prevezený do detského domova v Košiciach, kde sa po niekoľkých rokoch opäť vrátil, neskôr sa z domova dostal do stredočeských Votíc.
Potom žil postupne u dvoch sedliakov.
„U prvého sedliaka som mal viac bitia než žitia. Druhý bol dobrý, volal sa Lupač. Keď som utiekol od toho prvého do strediska Českého srdca vo Voticiach, Lupač tam práve sedel. Pýtal sa ma, či by som išiel k nemu. ,No keď ma nebudete biť, tak hej,'“ spomínal na svoje nie práve veselé detstvo.
Keď Košice obsadili Maďari, musel odísť
Ako štrnásťročnému sa mu podarilo spojiť sa s tetou Máriou Gálikovou.
Keďže žila v Košiciach, jeho životná cesta opäť viedla do metropoly východu, aj keď opäť len na krátky čas. Dlho tu ostať nemohol.
„V roku 1938 obsadili Košice Maďari a hneď sa pýtali: ,Kde sú tí smradľaví Česi?' Mne ešte nebolo osemnásť, tak som mohol z mesta zmiznúť. Učil som sa lakovačom, ale môj majster, Čech, tiež utiekol. Pán Mrva, majster môjho bratranca, sa odsťahoval do rodných Hájnikov, dneska je to Sliač, a napísal mi, či sa chcem vyučiť, aby som prišiel. U neho som sa vyučil obuvníkom. Prvého októbra 1943 som v Kremnici narukoval do slovenskej armády.“
Odtiaľ ho po šiestich týždňoch odvolali k náhradnej rote do Zvolena, kde slúžil až do 29. augusta 1944, keď vypuklo Slovenské národné povstanie.
Zbierali parašutistov
„Počas povstania sme spočiatku bývali v dedine Garansek pri letisku Tri duby a zbierali okolo Hrona parašutistov, ktorí padali na stromy i do rieky. Raz sa stalo, že dakota škrtla o strechu, keď nalietavala na pristátie, a bol malér. Spadla.“
Po vzniku povstaleckej paradesantnej brigády sa Jozef Mertoš začiatkom septembra 1944 stal jej členom. V rámci brigády pôsobil až do polovice novembra 1944 ako protitankový strelec. S jedným pomocníkom obsluhoval protitankovú pušku.
„Mám na svedomí dva nemecké tanky. V októbri 1944 som ich zložil u Podbrezovej. Prvému som presekol pás. Ten druhý išiel za ním, otočil sa a ukázal mi zadok, kde mal nádrž, tak som mu to akurát buchol do tej nádrže, a bol hotový.“
Napriek tomuto úspechu postupovali Nemci pri Podbrezovej nezadržateľne vpred a povstalci museli ustúpiť. Prekročili Hron na jeho ľavý breh a stiahli sa do lesov. Tam vydržali až do novembra 1944. „Potom sme sa stiahli do vnútrozemia. Ja som sa vrátil do Hájnik k majstrovi, u ktorého som sa vyučil. Keď prišli Nemci, povedal im, že mám šestnásť, pretože som vyzeral mlado.“

Dvadsaťjedenročný inštruktor
U majstra potom žil až do príchodu Rusov do Zvolena. Po krátkom vyšetrovaní zo strany NKVD (Ľudový komisariát vnútorných záležitostí) sa s kamarátom vydal v marci 1945 pešo cez Miškovec do Košíc.
Na prechod cez maďarské územie nespomínal v dobrom. „Maďari boli tak dobrí, že nám ani nechceli dať napiť vody.“
Keď sa chcel v Košiciach hlásiť na polícii, poslali ho rovno do kasární. Štvrtého apríla 1945 bol Ján odvedený do 3. samostatnej brigády 1. čs. armádneho zboru. Opäť ako člen protitankového oddielu.
„V Poprade som sa dostal do výcvikového tábora, a pretože som mal frčku, bol som inštruktorom. Mne bolo dvadsaťjeden, ale mobilizácia bola do päťdesiatich. Takže som mal v družstve chlapov, ktorí by mohli byť mojimi otcami.“
Z Popradu sa Ján dostal do Martina
. „Hneď ako sme prišli, už sme šliapali na Veľký Polom. Tam pred nami padlo 60 percent mančaftu. Ale prečo? Pretože Nemci tam mali urobené celé línie obrany a tí naši umelci, to museli vymyslieť velitelia, použili rovnaké zákopy. A Nemci do toho mínometmi, až lietali kusy mäsa. My tam potom museli ako náhrada.“
Obdivoval kaťuše, skákali aj po dopade ďalej
Po prechode Váhu naňho urobili veľký dojem sovietske kaťuše.
„To boli potvory. To skákalo, ale nie, aby to dopadlo, a koniec. To skákalo ďalej a vírilo oheň. Čo tomu prišlo do cesty, to zapálilo. Nemci z toho boli úplne na vetvy.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári