Barbora stretla lásku v ekvádorskom kostole

Článok pôvodne vyšiel na portáli www.nasiexpati.sk

Košičanka Barbora žije mimo Slovenska od svojich šestnástich rokov. Prvýkrát do zahraničia vycestovala počas strednej školy, keď si vyskúšala výmenný pobyt v USA. Po návrate domov sa rozhodla znova odísť, tentoraz na vysokú školu v Londýne. Počas štúdia stihla ešte ročný Erasmus program v Nemecku. Potom ju osud zavial do Ekvádoru. V Južnej Amerike žije už šesť rokov, ale návrat na Slovensko celkom nevylučuje.

Aké cesty ťa vlastne priviedli do Ekvádoru?

- Do tejto krajiny som sa dostala zhodou okolností. Keď som v Londýne končila univerzitu, bývala som so sestrou a obe sme premýšľali nad tým, že by sme chceli cestovať. Pôvodne sme zvažovali nejaký dobrovoľnícky výlet alebo misiu. Rýchlo sme však zistili, že tieto typy programov sú veľmi drahé, človek si nič nezarobí a ešte si za to musí zaplatiť. Pozerali sme sa teda po rôznych možnostiach, ako by sme mohli cestovať aj pracovať zároveň. Napadlo nám, že by sme mohli učiť angličtinu a prvé, čo sme na internete našli, bol práve Ekvádor. Neboli sme profesionálne učiteľky, ale v Južnej Amerike nie je potrebný učiteľský certifikát, a tak sme sa prihlásili. A vybrali si nás.

Plánovala si zostať v Ekvádore takto dlho?

-Pôvodný plán bol prísť na jeden rok. Ale všetko možné sa zmenilo. Som tu už šiesty rok a sestra tu so mnou už dávno nie je. A ja som sa medzičasom vydala za Ekvádorčana (úsmev).

Ako ste sa s manželom zoznámili?

-Obaja sme kresťania, takže sme sa zoznámili v kostole. Najskôr z nás boli kamaráti, náš vzťah sa začal asi po pol roku, čo som bola v Ekvádore, a vzali sme sa asi o rok a pol neskôr.

Láska Košičanke zmenila životné plány. (zdroj: archív)

Aké je to žiť s Ekvádorčanom, nebola medzi vami jazyková bariéra?

- Je to úplne normálne... Nemám pocit, že by bol medzi nami nejaký veľký rozdiel. Ekvádorská kultúra je síce iná, ale v rodinných a ekonomických záležitostiach nám nie sú až takí vzdialení. A spája nás hlavne to, že máme spoločnú vieru. Vďaka tomu, že som predtým bola v Amerike aj v Anglicku, zvykla som si premýšľať v angličtine a nie je to pre mňa bariéra. Rozprávame sa po anglicky, ale už do toho miešame aj španielčinu, ktorú som najskôr vôbec nevedela. Teraz už po španielsky rozprávam, ale nemôžem povedať, že by som mala nejakú 100-percentnú gramatiku, pretože som španielčinu nikdy neštudovala. Viem len to, čo som pochytila tu. Takže sa v pohode dorozumiem, ale napríklad písať veľmi neviem.

V ktorej časti krajiny žiješ?

-Moje mesto sa volá Loja, je v horách, čo mi úplne vyhovuje, lebo nemám rada horúčavy, a tak som rada, že som neskončila na pláži alebo v džungli... V horách je celý rok rovnaké počasie, nikdy nie je príliš zima alebo príliš horúco. Strieda sa dážď alebo slnko, ale počasie je stále tak na rifle, tričko a tenkú bundu.

Je Ekvádor nebezpečný?

-Myslím si, že vo veľkomestách trochu áno. Ale tu, kde som ja, a v menších mestách nemám pocit, že by tu nebolo bezpečne. Zo začiatku sme si tiež neboli so sestrou isté a dávali sme si veľký pozor. Ale je to tu úplne v pohode. Ľudia tu žijú normálnym životom, takže to nie je tak, že by tu človek vošiel do nejakého drogového kartelu. Vždy si treba dávať pozor na krádeže, ale to asi všade.

Akí sú Ekvádorčania?

-Sú veľmi priateľskí, zhovorčiví a veľmi emotívni. V každej krajine sa nájdu všelijakí ľudia. Ale tu sú vo všeobecnosti skutočne priateľskí, majú veľké srdce a hlavne sú rodinne založení. A milujú šport a hudbu.

Takže si medzi nich nemala problém zapadnúť?

-Nie, to vôbec nie. Aj všetci žiaci, ktorých som učila, boli strašne milí. Miestami sa až cítim ako ich kamarátka a nie ako ich učiteľka. Dokonca by som povedala, že je tu niečo ako pozitívna diskriminácia voči cudzincom.

Musela si si zvyknúť na nový život, aj na zaujímajú kultúru, či tradície. Aké špeciálne zvyky dodržiavajú Ekvádorčania?

-Zvykov je tu veľa. Hlavne preto, že sú tu rôzne skupiny a kmene. Ale tým, že je to katolícka krajina, veľa zvykov je spojených s náboženskými sviatkami. Zaujímavú tradíciu majú na Nový rok, keď si všetci zhotovia bábky, ktoré reprezentujú niekoho z rodiny. O polnoci tú bábku spália a preskakujú cez ňu. Toto má nechať starý rok za sebou a priniesť nové veci do nového roka. Keď majú karneval, je to podobné našej Veľkej noci. Ohadzujú sa vajíčkami a vodou... Veľa zvykov je spojených s jedlom. Napríklad na Všetkých svätých majú špeciálny fialový kukuričný nápoj s ovocím alebo na Veľkú noc krémovú rybaciu polievku.

Čo ty a tamojšie jedlo? Odporúčala by si niečo, čo stojí za to ochutnať?

-Haha, ekvádorské jedlo a ja sme boli stvorení pre seba. Mangá, papáje, rôzne druhy banánov, avokáda a najúžasnejšia horká čokoláda sú super. Jedlo je rôznorodé vďaka tomu, že krajina je rozdelená na pásma a každá oblasť má svoje špeciality. Na pobreží je veľa morských plodov, v horách je zase veľa polievok a kukuričných výrobkov. Ale po celý rok je tu ovocie a zelenina od výmyslu sveta. Osobne určite odporúčam rybacie polievky ako ceviche a encebollado. Encebollado je cibuľovo-rybacia polievka a je sa s citrónom, praženou kukuricou a popcornom. Pripravujú rôzne jedlá z platanov, čo sú vlastne banány, ktoré sa musia uvariť. A potom z toho robia niečo podobné, ako naše pirohy, ale sú väčšie a plnené mäsom. No a na horách jedávajú jednu naozajstnú špecialitu – opekané morské prasiatko — cuy. Vyzerá to, ako keby opekali potkana. Nemá to veľa mäsa, ale všetci si to veľmi pochvaľujú, lebo je fakt dobré. No zároveň aj veľmi drahé.

Ešte stále pracuješ v jazykovej škole?

-Áno. Od prvého roku som toho ale vystriedala viac. Pracovala som v jazykovej škole, na strednej škole a dokonca aj na univerzite. Medzičasom sme boli s manželom na Slovensku a odkedy sme sa vrátili, opäť pokračujem s prácou v jazykovke a niekoľko hodín robím aj na univerzite.

Barbi učí deti angličtinu. (zdroj: archív)

Rok a pol si žila aj so svojim ekvádorským manželom na Slovensku. Prečo ste sa tak rozhodli?

-V určitej chvíli sme začali zvažovať, či zostaneme v Ekvádore dlhodobo a vytvoríme si tak aj väčšie záväzky, alebo skúsime ísť aspoň raz na Slovensko. Nakoniec sme si zvolili Slovensko, že budeme s mojou rodinou. Veľa ľudí nám vravelo, že máme ísť niekam “medzi”. Napríklad do Španielska. Ale my sme sa zhodli na tom, že ne-chceme zase začínať odznova. Chceli sme byť buď pri jednej, alebo pri druhej rodine.

Prečo ste ale na Slovensku nezostali?

-Pretože tam pre nás nebola žiadna pracovná príležitosť. A aj keby sa niečo našlo, tak by sme sa z tých peňazí nikdy nevedeli postaviť na vlastné nohy. Ekvádor je krajina tretieho sveta, ale žije sa nám tu lepšie ako na Slovensku. Bolo nám veľmi ľúto, že nemôžeme na Slovensku ostať a popravde sme nevedeli čo ďalej. Ja by som na Slovensku aj ostala, pretože tam mám rodinu. Ale nájsť si prácu je fakt náročné. Pre mňa by to ešte šlo, ale pre manžela vôbec. Takže sme nemali iné východisko, len sa vrátiť naspäť do Ekvádoru.

Myslíš, že ešte niekedy skúsite žiť na Slovensku?

-Len v prípade, že budeme mať prácu alebo nápad na fungujúce podnikanie. Možnosť vrátiť sa na Slovensko určite nevylučujeme, bolo by mi to veľmi ľúto. Hlavne kvôli mojej rodine.

Čo ti, samozrejme, okrem rodiny, momentálne zo Slovenska najviac chýba?

-Trocha mi chýba zima a sneh. Veľmi rada totiž lyžujem a už som roky nelyžovala. Takže mi nechýba zima ako taká, ale sneh a možnosť si zalyžovať.

Boli tvoji rodičia za tebou v Ekvádore?

-Boli tu iba raz, keď sme mali svadbu. Ale chceli by ešte prísť, takže to možno ešte tento alebo budúci rok vyjde.

Ako vyzerá taká ekvádorská svadba?

-Nie je to nič exotické. Svadby tu sú dosť v americkom štýle. Teda aspoň v mestách. Naša svadba bola aj dosť podobná slovenským. Obrad sme mali vonku, pod stanom, s výhľadom na hory, hostina bola v reštaurácii a na ekvádorské pomery to bola celkom malá svadba. Mali sme “iba” 150 ľudí a to bolo len z manželovej strany. Oni zvyknú pozývať aj 300 — 400 hostí. A funguje to opačne ako na Slovensku, kde môže prísť na obrad ktokoľvek a na párty idú iba najbližší. V Ekvádore príde na obrad iba najbližšia rodina a na párty idú všetci.

Čo ti dala do života tvoja skúsenosť so životom expata, teda Slováka žijúceho v zahraničí?

-V mojom živote sa veľa zmenilo, ale keďže žijem v zahraničí už od 16-ich rokov, nebola tá zmena až taká drastická. Čím som však staršia, tým viac si uvedomujem, ako má všetko v živote svoje pozitíva aj negatíva. Ale to, že som expat, ma naučilo viac pochopiť ľudí a dalo mi to nový pohľad na život a na to, ako žijú iní ľudia. Takto človek viac chápe iné kultúry a zároveň si váži tú svoju.

Rozhovor je zo stránky www.nasiexpati.sk. Je to blog o Slovákoch, ktorí žijú v zahraničí, či už dočasne, alebo trvalo a chcú sa podeliť o svoj príbeh a zážitky a skúsenosti z inej krajiny.

Autor: Gabka Koščová