KOŠICE. V 15. a 16. storočí na území Košíc pôsobili mnohé organizované cechy kožušníkov, tkáčov, barchetárov, mäsiarov, krajčírov či obuvníkov.
Remeslám sa popri Nemcoch venovali aj sociálne slabšie vrstvy ako slovenskí a maďarskí obyvatelia mesta.
Košice si v stredoveku pripísali štatút najvýznamnejšieho strediska remeselníckej výroby na Slovensku a po maďarskom Budíne boli druhé v Uhorsku.
Na území mesta sa na prelome 15. a 16. storočia nachádzalo 19 cechov a zhruba 250 až 300 rozličných remeselníckych dielní.
Košickí kupci sa mohli pochváliť aj exkluzívnou komoditou, ktorú predávali na európskych trhoch. Boli ňou kožušiny a kože.
Kožušníctvo patrilo medzi najvyvinutejšie košické remeslá, o čom svedčí, že si pravdepodobne nechali svoje stanovy potvrdiť mestskou radou v roku 1307.
Tým sa remeslo zorganizovalo do cechu. Ide tak o najstaršie potvrdenie cechu v celom Uhorsku.
Pomoc kráľovi
Najviac košických remeselníkov pracovalo v kovospracujúcich odboroch až s 23 špecializáciami.
Už v poslednom desaťročí 14. storočia tu pôsobili až 4 zvonolejárske rodiny.
Významní boli aj košickí panciernici, mečiari, výrobcovia lukov, kuší a šípov. Výrobky košických zlatníkov si taktiež objednával budínsky dvor.
Meno Zlatník sa často objavovalo aj v zozname košických richtárov alebo senátorov.
Mesto Košice sústavne materiálne a finančne pomáhalo v častých vojenských konfliktoch kráľovi Žigmundovi Luxemburskému.
Ten sa im za to odmenil zvláštnym privilégiom, ktoré malo z Košíc urobiť celouhorské centrum výroby barchetu.
Monopol na jeho výrobu a výkup materiálu bol mestu udelený v roku 1411.
Z barchetu sa šila spodná a posteľná bielizeň a tiež obrusy.
Košickí výrobcovia okrem samotnej bavlny, ktorá sa dovážala z Afriky a Malej Ázie, pridávali do barchetu i vlnovú a ľanovú priadzu.
Podľa privilégia sa mali do mesta presťahovať všetci výrobcovia tohoto luxusného tovaru aj so svojimi nástrojmi.
Všetky zastúpenia
Špeciálne sa toto nariadenie adresovalo mestám Budín, Bratislava,Trnava, Stoličný Belehrad a Sibiu.
Košickí barchetári sa oslobodili od platenia tridsiatku, a aby sa zvýraznil ich profit, bolo zakázané barchet dovážať zo zahraničia.
Napriek tomu, že kráľ privilégium neskôr niekoľkokrát potvrdil a vydal k nemu osem ďalších listín, nebolo ostatnými mestami dodržované.
V Uhorsku neexistovalo remeslo, ktoré by v Košiciach nebolo zastúpené.
Z ostatných mali početné zastúpenie drevospracujúce (stolári, tesári, šindliari) a potravinárske (pivovarníci, pálenčiari, rybári, haringári, šrotovači, mlynári).
Dobré meno mali košickí maliari, ktorí vymaľovali okná premonštrátskeho kostola kláštora v Lelesi, rezbári a kamenári.
Kamenára Mikuláša si dokonca povolal v roku 1412 Žigmund Luxemburský na hrad Vyšehrad.
Autor: podpormeremeslanaslovensku.sk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
