Dve výtvarníčky, ktoré spoločne vystavujú v Múzeu Vojtecha Löfflera, delí asi 400 kilometrov.
Viac je ale toho, čo ich spája. Sú to jednak farebné priezviská – Zelená a Fekete (po maďarsky čierna, pozn. red.), ako ale uvádza kurátorka ich expozície Edita Vološčuková, je to najmä smerovanie ich tvorby.
Obe sa venujú odevnému dizajnu. V múzeu sa však prezentujú umeleckou tvorbou.
Keby ste zašli do ateliéru košickej autorky Júlie Zelenej, očarili by vás množstvo farieb a pestrosť jej tvorby – od odevnej cez doplnky až po interiérový dizajn. Jej diela obdivovali návštevníci výstav na Slovensku i v zahraničí, aj na mnohých módnych prehliadkach.
Keď ale zájdete do Múzea Vojtecha Löfflera na výstavu, určite budete očarení aj trpezlivosťou autorky, ktorá sa „vyhrala“ s množstvom ornamentov. Medzi nimi môžete stále hľadať a nachádzať nové roviny.
Mnohé ocenenia si za všetko, čomu sa venuje, vyslúžila bratislavská výtvarníčka Lea Fekete.
S jej menom sa spája nielen tvorba originálneho odevného dizajnu, s ktorou sa presadila napríklad na módnych veľtrhoch, navrhovala šaty pre súťaže miss, ale aj kostýmy pre divadlo a filmy.
Aj ona prišla do Košíc so svojou voľnou tvorbou, nielen textilnou, ale aj s autorskými šperkami.
Po prvý raz spoločne vystavovali vlani na jeseň v Prahe.
Košická výstava je však väčšia a pestrejšia.
Prehliadku svojej umeleckej tvorby ponúkajú ako jednu z výstav v rámci Višegrádskych dní.
Ako sa začala vaša spolupráca? Kto prišiel s nápadom na spoločný projekt?
Júlia Zelená: Bolo to veľmi spontánne a hneď sa nám zdalo, že by naše práce mohli byť spolu. Ponuku z Prahy som mala ja, ale priestor tam bol pre dvoch. A tak sme si povedali, prečo nie a skúsili sme to.
Lea Fekete: S Júliou sa poznáme už niekoľko rokov. Pred časom, možno pred dvomi rokmi, sme sa rozprávali aj o možnosti urobiť spoločnú výstavu. Potom prišla príležitosť v Prahe. Tento rok je pre mňa krásny v tom, že súbežne vystavujem v Prahe i v Košiciach, teda v mestách bývalého Československa. Cestu medzi nimi som v tomto čase prešla niekoľkokrát.
Bývate stovky kilometrov od seba. Ako vyzerala spolupráca na príprave? Hľadali ste niečo spoločné, alebo každá z vás vytvorila nezávisle vlastnú kolekciu?
J. Z.: Každá z nás pracuje nezávisle, pretože obe sa venujeme ešte iným projektom. Ale predstavy o tom, ako čo má vyzerať, máme dosť podobné a tak pre nás nie je problém veci odkomunikovať.
L. F.: Dnes už vzdialenosť nezohráva žiadnu rolu. Mobil a e-mail fungujú, nič nie je prekážka. A medzi Prahou a Košicami som teraz cestovala oveľa intenzívnejšie, než by som si pred časom vedela predstaviť.
Ako navzájom vnímate svoje diela? A ako, podľa vás, vyznieva ich kombinácia na výstave? Ste jedna pre druhú inšpiráciou?
J. Z.: Úprimne... ja to neposudzujem. Každá z nas má svoju cestu a tie sa navzájom nerušia, môžu ísť paralelne vedľa
L. F.: Vzájomný rešpekt a profesionalita sú predpoklady pre dobrý výsledok. A ten je vidieť. Potom je spokojnosť vo všetkých podobách.
Čo vás spája? Okrem farby v mene a práce s textilom je to ešte niečo?
J. Z.: Asi sú to veľmi podobné názory na svet okolo, na prácu, umenie… a radosť z tvorby, vytrvalosť, potreba zanechať odkaz…
L. F.: Myslím si, že máme veľmi podobné názory na svet, v ktorom žijeme, vytrvalosť a profesionalitu, ale z môjho pohľadu aj kúsok skúseností, ktoré práve vytrvalosť so sebou prináša.
Tvoríte odevný dizajn, textilné obrazy, šperky. Určite sa všetky navzájom ovplyvňujú. Ale ako medzi ne rozdeľujete svoj čas, nápady a kreativitu?
L. F.: Rozdelenie nápadov neexistuje – vzájomne sú v súhre a v širších súvislostiach...
S akými textilnými materiálmi pracujete a aké možnosti vám poskytujú? A kde hľadáte inšpiráciu?
L. F.: Móde a dizajnu sa už venujem nepretržite skoro 30 rokov. Som neustále v pohybe – moje aktivity sú pestré. Kostýmy pre balet Slovenské tance v Slovenskom národnom divadle ma utvrdili, že práca s hodvábom je dokonalá a je to môj favorit.
J. Z.: Neviem, či je slovo inšpirácia to správne. Niečo sa vo vás uloží a vy si z toho potom postupne beriete a skladáte nové veci.
Aké miesto vo vašej tvorbe zaberá tá výtvarná? Je to v porovnaní s odevnou pre vás relax alebo naopak, zdroj adrenalínu?
J. Z.: Ani relax ani adrenalín… Je to nevyhnutnosť a zdroj pokoja a nepokoja zároveň.
Kurátorka výstavy, pani Vološčuková, označila ako vašu silnú stránku mimoriadny cit pre farbu, pomocou ktorej vytvárate vo svojich obrazoch pokoj a harmóniu. Máte aj vy tieto pocity pri tvorbe svojich obrazov? Alebo čo vám to dáva?
J. Z.: Učí ma to trpezlivosti, vytrvalosti a neustále ma to všetko prekvapuje, keď sa to deje. Arttex je technika, pri ktorej výtvarník ukladá farebné rúno na podkladovú látku, mieša a prepletá farebné chumáčiky vlny do rôznych tvarov a kompozícií. Dielo sa finalizuje fixáciou pomocou textilného stroja k podkladovej látke. Túto techniku využíva, ale po svojom, aj Lea Fekete.
Tejto technike sa venujete už viac ako 10 rokov. Koľko práce si vyžaduje tvorba takých veľkoformátových diel, aké vystavujete?
L. F.: Moje diela sa od klasických obrazov, tvorených touto technikou, výrazne líšia. Niektoré sú len hodvábne a niekde textilnú koláž vytváram jemnými vláknami vlny a hodvábu. Čo však zostáva spoločné, je fixácia strojom, ktorý má cca 10 ton a niekoľkotisíc ihiel. Ostatné si dovolím chrániť autorským tajomstvom.
Dajú sa v takomto diele vyjadriť momentálne pocity a prežívania? Maliar vie svoje emócie „položiť“ na plátno aj za pár sekúnd, u vás to musí trvať dlhý čas.
L. F.: City a pocity je možné vyjadriť akoukoľvek technikou. Predsa o tom nemôžu rozhodovať čas a dĺžka realizácie. Pre mňa je to vždy príťažlivá práca a je na divákovi, ako hotové dielo prijme. Ja doň však vkladám pokoj, lásku a radosť.
Vystavujete aj šperky zo striebra, polodrahokamov a drahých kameňov. Čo stálo za nápadom pustiť sa do tejto tvorby?
L. F.: V čase, keď sme v roku 1988 začínali spolu s priateľmi, výtvarníkmi Danielom Brunovským a Adou Krnáčovou, tvorili sme šaty a kabáty, kde šperk bol neoddeliteľnou súčasťou. Ešte chvíľu po revolúcii sme spolu tvorili, ale potom sa naše cesty a individuálne potreby profesijne rozdelili. Daniel rozbehol výrobu šperkov a Ada sa kurátorsky venovala vystavovaniu umenia a ďalším aktivitám. A mne sa profesiou stal dizajn. V roku 2004 som skúsila použiť jeden detail na šaty – strieborný gombík. Neskôr som začala tvoriť a realizovať šperky. Dnes sú už nevyhnutnou súčasťou mojej značky. Už by mi chýbalo, keby som netvorila módu, obrazy aj šperky. U mňa všetko so všetkým súvisí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
