KOŠICE.Schopnosť zachovať si optimizmus aj v tých najhorších životných situáciách pomohla Magdaléne Sternovej prežiť tábor smrti. Doteraz žije v Košiciach.
Magdaléna sa narodila v roku 1919 ako druhé dieťa v rodine Sternovcov. Najstarším bol Mikuláš, alebo Miklós, ako to bolo v tom čase populárne.
Potom prišli na svet štyri mladšie sestry – Edita v roku 1921, o dva roky neskôr Alica, Judita sa narodila v roku 1929 a najmladšia Marta v roku 1931.
Rodina mala dom na Palárikovej ulici v Košiciach a malú fabriku na spracovanie rýb.
Rodičom záležalo na vzdelaní detí, a tak pre Magdu vybrali reálne reformné gymnázium zamerané na jazyky. Učila sa po latinsky, nemecky a francúzsky.
Maturovala v roku 1938 a zaradila sa tak medzi posledných predvojnových maturantov.
Ešte v tom roku na základe Viedenskej arbitráže pripadli južné časti Slovenska Maďarsku a 11. novembra 1938 maďarské vojská na čele s Miklósom Horthym prevzali správu nad Košicami.
Transporty zo Slovenska. V jednom z nich skončila aj rodina Sternovcov z Košíc. (zdroj: reprofoto tasr)Prišli o ryby aj margarín
V roku 1939 nastali ťažké časy. Sternovci prišli o povolenie na spracovanie rýb a aby mali z čoho žiť, museli rozpredávať fabriku.
Neskôr sa otec spojil s nemeckým inžinierom a spoločne vyrábali a do celého „Felvidéku“ vyvážali margarín.
Po čase ale prišli o možnosť dovozu oleja, ktorý potrebovali, a museli s výrobou skončiť.
Mama postupne rozpredávala šperky, vrátane dvoch „butonov“, čiže diamantov, aby mala rodina z čoho žiť.
Svadba ako pomoc rodine
Keď priatelia zoznámili Magdu s mladým mužom – Andrejom Zadorom, ten sa do nej na prvý pohľad zamiloval.
Ona ale mala priateľa, študenta medicíny. Otec však bol proti ich vzťahu, mal obavy, že by rodinu neuživil. A tak sa Magda v marci 1940 vydala za Andreja.
„Ja som sa už chcela vydať, aby doma mali o jedny ústa, ktoré treba kŕmiť, menej. Manžel pochádzal z Užhorodu z veľmi dobre situovanej rodiny. A ja som potom pendlovala medzi Užhorodom a Košicami.“
Aj keď doňho vtedy nebola zaľúbená, manželstvo považovala za šťastné. No len rok po svadbe jej Andrej zatelefonoval, že musí odísť do Ruska a nastúpiť k armáde. Odcestovala za ním do Užhorodu, aby sa rozlúčili.
„Štyri roky presne som ho nevidela a posledné dva roky o ňom ani nepočula.“ Obávala sa o jeho osud, pretože ho považovala za málo priebojného. Nepôsobil však v armáde, ale ako robotník pre armádu.
Žiadne kino, ani cukráreň
Po odchode manžela ostala Magda žiť s rodinou v Košiciach. Nechcela byť na ťarchu, a tak sa snažila finančne pomôcť, a preto od rána do večera plietla šály z angorskej vlny a predávala ich.
Situácia Židov bola stále horšia a horšia. Mladí ľudia nesmeli chodiť do kina ani do cukrárne, či ísť na kúpalisko.
A tak sa schádzali na brehu Hornádu. Boli tam aj 26. júna 1941, keď neznáme lietadlá bombardovali Košice.
Najviac bômb padlo na poštu. Táto udalosť si vyžiadala životy 29 ľudí.
V marci 1944 vytvorili z niekoľkých košických ulíc getá. Do jedného z nich patril aj dom Sternovcov. Z Nemcami okupovaného Maďarska z obce Abaújszantó priviezli Židov a rozdelili ich do rodín.
Aj k Sternovcom do trojizbového domu nasťahovali rodinu so štyrmi deťmi: „Žili sme vo veľmi peknej symbióze, dali sme si nejaké matrace na zem, a tak sme spali. Netrvalo to ale dlho, v apríli sme už išli do tehelne. Po vojne sa z tej rodiny, ktorú k nám dali, vrátil len jeden chlapec. A z mojej rodiny sme ostali nažive štyri dievčatá.“
Moldavská ulica č. 21. V týchto miestach stála košická tehelňa, kde bol zberný tábor. (zdroj: Judita Čermáková)Tehelňa
Do tehelne, kde bol zriadený zberný tábor, museli odísť 25. apríla 1944. Po rodinu Sternovcov prišli maďarskí úradníci z mesta: „Jeden mi navrhol, že ma skryje. Ale som sa bála, že to zadarmo nerobí, dačo chce. A nechcela som platiť a ani opustiť rodinu. Bola som energia rodiny. Mama stratila pôdu pod nohami, ja som všetko zariadila, všetko vybrala, čo nesieme so sebou. Všetko bolo na mne.“
Magda ešte pred odchodom šila paplóny pre celú rodinu a tie si zabalili do ruksakov, ktoré ušila z obrusov.
Pri odchode z domu vzala pani Sternová aj dáždnik, ktorý dostala Magda od manžela – skladací v koženom puzdre. Ako povedala dcére, takú cennosť tam nechcela nechať.
Do tehelne sa odviezli na fiakri, pretože mali veľa vecí – vankúše, oblečenie... A tam všetko, čo si so sebou doniesli, odovzdali a viac nič z toho nevideli.
Po asi dvoch dňoch za nimi dorazil aj brat Miklós s jednou zo sestier. Pred odchodom do tehelne sa chceli skryť na pôjde domu. Nemali však nič pripravené, a tak to po jednom či dvoch dňoch vzdali.
„V tom čase už sklady boli prázdne. A tak nám na oblečenie dali len handry, také letné handry až po zem. A vlasy nám ostrihali nie na ježka, ale úplne dohola. Pekné dievčatá, mladé, a takto stratíte dôstojnosť. Len sme sa na seba dívali a nevedeli sme, či sa máme smiať alebo plakať. Potom sme z toho odtrhávali kusy a urobili sme si aspoň pás a z ďalšieho kúska sme si dali na hlavy a previazali. To viete, ženy sú ženy, aj tam sa snažia aspoň nejako vyzerať.“
V tehelni boli presne štyri týždne. Jedného dňa pred nich predstúpil esesák a príjemne sa im prihovoril: „Tvrdil nám, že sa nemáme čoho báť, že budeme pracovať, že starší ľudia budú dávať pozor na malé deti, že bude všetko v poriadku. A my, naivní, sme mu všetko uverili. Tak sme boli deportovaní.“
Z Košíc odišla rodina tretím transportom 25. mája 1944: „Nepamätám sa na to, akoby to bolo v hmle. Len vidím sedieť mamu a pri nej mladšie sestričky, najmladšia mala asi 12 rokov. A ja som mala vtedy hodinky, ktoré mi poslala teta zo Slovenska ešte pred tým, než ju deportovali. Boli to shaffhausenky. Keď bolo treba odovzdať všetky cennosti, nechala som si ich a ukryla. Už sme boli vo vagóne, keď zase prišli vojaci: ,Dajte, keď máte peniaze alebo cennosti.´ Peniaze sme už nemali, ale hodinky som si nechala. A povedala som si – keď toto uchránim, tak bude všetko dobre a uchránim aj famíliu. Neuchránila som.“
Osvienčim
Po príchode do koncentračného tábora si museli všetko vyzliecť, lebo išli do sprchy. A tak prišla o hodinky.
Na otca a brata si už Magda z tábora nepamätá. Štyri dcéry išli s mamou, pri rozdeľovaní poslal Mengele ju a dve mladšie – 13-ročnú Martu a 15-ročnú Juditu na jednu stranu, Magda so staršou sestrou Alicou išli na druhú.
Inštinkt radil Magde, aby k nim zavolala Juditu a tej sa v tme nepozorovane podarilo prekĺznuť k obom sestrám. Tým ju zachránila. Mamu a Martu však už nikdy viac nevideli.
„Pamätám sa, že prvé dni som ani nejedla, lebo som nemohla. Potom už všetko dostalo cenu. Kúsok chleba bola veľká cennosť.“
Na večeru dostávali po kúsku chleba s marmeládou alebo olomouckými syrečkami a vystačiť s tým mali celý deň. Magda ho celý zjedla hneď večer.
Osvienčim. Magda tam so sestrami žila od júna do septembra 1944. (zdroj: osviencim.sk)Na druhý deň potom bola hladná, ale: „aspoň raz som cítila, že som dačo jedla. Druhí si to rozdeľovali po kúskoch a potom volali: ,Poďte mi pomôcť, lebo mi ukradli chlieb.´ Jeden druhému, tiež bol hladný, tak mu vzal a druhý ostal úplne bez chleba. Tak to, čo som zjedla, som nemusela ratovať celú noc.“
Dostávali aj polievku zo žihľavy, čo si Magda pochvaľovala, lebo v nej bolo veľa výživných látok.
V Osvienčime boli od júna do septembra 1944. Počas pobytu ich stále prerieďovali.
Na začiatku spali na posteli štyri – tri sestry a bratova snúbenica. Postupne však väzenkýň ubúdalo a mali viac miesta aj na spanie. Cez deň pracovali, nosili kamene.
Keď Alica ochorela a dostala zápal pľúc, jednej z väzenkýň – lekárke, sa podarilo zohnať ultraseptil.
Zo zápalu pľúc sa vyliečila, ale zrejme jej choroba prešla do kolena a dostala doň tuberkulózu.
Keď bolo v septembri počuť, že sa približujú Rusi, nacisti začali vyprázdňovať Osvienčim.
Raz prišli vojaci, že potrebujú dievčatá s peknými očami a šikovnými rukami. Prihlásili sa a zobrali ich, okrem najmladšej Judity.
Magda ju chcela ísť zavolať, ale jedna z dozorkýň – Griseta, „žena-kat“, modrooká krásna blondína, ju videla a udrela ju do tváre tak, že jej poranila oko.
Po vojne jej ho v Prahe museli operovať. Judite sa ale medzitým podarilo prejsť k nim, a tak naďalej ostali sestry spolu.
Gleiwitz
Päťdesiat žien presunuli do tábora v Gleiwitzi, kde v Gasrusswerke vyrábali sadzu na pušný prach.
Vo veľkých halách horeli sviečky a ich úlohou bolo „čistiť plamene“.
A keďže to už bol pracovný láger, aj ich životné podmienky boli lepšie ako vo vyhladzovacom tábore v Osvienčime.
Dostali pruhované väzenské oblečenie a vytetovali im čísla. Strava bola prijateľnejšia. Pracovali v 12-hodinových zmenách.
Alicu s chorou nohou nechali robiť vonku. Magda teda išla za dozorcom a požiadala o ich vzájomnú výmenu, aby bola sestra v teple. Vyhovel im.
V Gleiwitzi boli do 19. januára. „V ten deň oslobodili Košice a nás čakali ešte najhoršie dva týždne – vlaky smrti,“ spomína si pani Magda.
Naložili ich do otvorených vagónov. Ale ešte pred odchodom sa im podarilo dostať sa do skladov a zobrať si oblečenie i chlieb.
Zimu, aj keď bolo až -20 stupňov, teda nepociťovali. Problém bol ale s vodou. Aj v tom sa však vynašli.
Priviazali hrnčeky a vyhodili ich von z vagóna. Podarilo sa im tak nazbierať sneh a to ich zachránilo.
Išli cez Ostravu, Prahu, v Benešove im Česi hodili chlieb, aj keď im samým hrozil za to trest smrti.
Vlak potom stál niekoľko dní pri Mauthausene, ale tábor bol plný a ďalšie väzenkyne už neprijal.
Napokon ich vyložili v Ravensbrücku. Edita, ktorá tam už bola dávnejšie, sa dozvedela o ich príchode.
Aby sa mohli stretnúť, zaklamala, že musí ísť k zubárovi. Doniesla im svoj denný prídel stravy, čo bolo „pod jeden zub“.
Po stretnutí musela ísť k zubárovi a nechať si jeden zdravý vytrhnúť, aby neprišli na to, že klamala.
Sestry pokračovali do menšieho lágra. Odtiaľ ich každé ráno vozili na letisko, kde planírovali plochu.
Tu Magda ochorela, dostala zápal pohrudnice. Bol marec 1945, blížil sa front a ona mala veľké obavy: „Už to dlho nepotrvá. A keď budú nejaké selekcie a ja budem taká chorá, tak ma zabijú. Ale nejako som sa z toho dostala.“
Koncom apríla alebo začiatkom mája ich opäť zoradili a mali sa presunúť zas inam.
Prvé dni slobody
Počas pochodu ale zrazu ženy zistili, že sú samy, všetci Nemci sa kamsi stratili.
Vošli teda do prvého opusteného domu. V ňom už boli politickí väzni – nemeckí komunisti. Tí zabili prasa a ponúkli aj ich. Vyhladované sa najedli dosýta a Judita z toho ochorela, dostala hnačky.
Pomohli im francúzski väzni, ktorí zohnali ryžu a vývar z nej Juditu vyliečil. O 40 rokov ako 55-ročná potom zomrela na rakovinu čriev.
Švédsko ponúkalo možnosť odísť žiť do ich krajiny, čo mnohí väzni využili. Štyri sestry sa však rozhodli pre návrat do Košíc.
Aj preto, lebo mali informácie, že otec a brat žijú, a tešili sa na stretnutie. Mali sa kam vrátiť, dom našli v takmer rovnakom stave, ako ho opustili, chýbalo len pár vecí.
Na svoje veľké sklamanie sa ale dozvedeli, že obaja muži len pár dní pred oslobodením zahynuli: „Keby boli vydržali 6 dní, mohli byť slobodní.“ Magda sa stretla s manželom, ktorý pricestoval z Budapešti. Tam sa potom spoločne vrátili, aby začali nový život.
Magde sa v roku 1946 narodil syn, neskôr pracovala v administratíve. Koncom 50. rokov viacerí z rodiny odišli do Izraela.
Ona s manželom ostala, aby predali dom i dom svojho švagra, a potom mali vycestovať za nimi.
„Tu ste museli byť zámožní, aby ste po odchode tam boli chudobní, aby ste mali aspoň niečo na začiatok.“ Odísť sa im však už nepodarilo.
PRÍBEHY 20. STOROČIA
* Je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia. Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa. Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
