Z archívu Verejnej knižnice Jána Bocatia

Záplavy na riekach

V dôsledku výdatných dažďov uplynulých dní, stúpli hladiny väčšiny východoslovenských riek. Hornád zaplavil viaceré nižšie položené miesta a podľa správ strhol so sebou dva drevené mosty. Rieka pri Spišských Vlachoch dosiahla výšku 230 cm.

Pri Obišovciach namerali 247 cm. Povodňová vlna dosiahla vrchol dnes nadránom. V Košiciach a v okolí bolo zistených 224 cm, pričom voda opustila svoje koryto na niekoľkých nižšie situovaných lokalitách.

Masy vody zaliali okolie Lajošky a Kostoliansku cestu. Úsek medzi ťahanovskou železničnou traťou a hrádzou pripomína jedno veľké jazero.

Aj v Košiciach bolo zaplavených niekoľko ulíc. Na severnom brehu prenikla voda do obytných dvorov a zaplavila pivničné byty. Ich obyvatelia hľadali útočisko najskôr na povalách, neskôr, aj za pomoci privolaných hasičov, museli svoje domovy opustiť

. Záchranné práce pokračujú aj v tých chvíľach. Na niektorých miestach dosiahla voda takú výšku, akú ešte nikdy predtým neevidovali.

Okolo obeda začala hladina Hornádu postupne opadať, no kritická situácia nastala v okolí južne od Košíc. Obec Kokšov-Bakša sa ocitla celá pod vodou. Okrem hasičov bolo na pomoc privolané aj vojsko.

(Kassai Ujság 14.11.1937)

16-ročný vreckár spáchal stovku krádeží

Ani Košice nie sú vreckármi obchádzané. Eldorádo vreckárov je všade tam, kde je viac ľudí pohromade.

Každý trh alebo jarmok, je akoby dňom výplaty ľuďom, ktorí sa špecializovali na odľahčovanie vreciek svojich spoluobčanov.

Polícii v Košiciach dochádzajú časté ponosy na výčiny vreckárov na košických trhoch a jarmokoch.

Niekedy sa jej aj podarí koho toho ulapiť, tým sa však ničomu nepomôže. Kradne sa naďalej.

27. októbra tohto roku, ukradol šikovný vreckár roľníčke M. Hudákovej z Nižnej Myšle, keď bola v Košiciach na trhu, priamo spod sukne 3000 Kč.

To už bolo trošku prisilné pre štátnu políciu, ktorá sa ihneď pustila do celej veci.

ápadným sa stal istý 16-ročný mladík z Bernátoviec, ktorý pravidelne navštevoval košický jarmok, hoci nič nekupoval, ani nepredával.

Žil si tiež nad pomery, mal vždy peniaze. Urobili preto uňho domovú prehliadku, ktorá sa vydarila.

Pod stolom v izbe mal zakopaný poklad. V plechovej škatuli mal schovaných 1500 Kč. Priznal sa, že sú to peniaze z úlovku od Hudákovej.

Aby nemohol pokračovať vo svojej blahodarnej činnosti, polícia si ho vzala do Košíc, kde sa chlapec rozhovoril. Umeniu kradnúť ho naučili asi pred dvomi rokmi Cigáni.

Čoskoro však tromfol aj vlastných majstrov. Pre svoju šikovnosť v remesle bol medzi Cigánmi a kolegami známy pod menom „Minut”.

Behom dvoch rokov sa dopustil viac ako sto krádeží, pri ktorých získal asi 7000 Kč. Väčšina z nich bola úspešná.

Pri niektorých ho postihnutý prichytil. Keď však videl, že zlodejom je chlapčisko, obyčajne sa to na mieste odbavilo niekoľkými fackami. A to bola chyba, lebo mládenec kradol ďalej.

Doma o tom vedeli, lebo vypomáhal otcovi do kariet. Ani matka nepovedala, že nechce, keď jej syn priniesol z mesta peniaze.

Mladý vreckár sa na polícii rozplakal a prosil, aby ho domov neposielali, ale dali ho hoci aj do Komenského ústavu, že sa chce naučiť nejakému remeslu a žiť poriadne.

Jeho žiadosti bude pravdepodobne vyhovené, len aby tá jeho ľútosť potrvala i naďalej.

(Novosti 16.11.1937)

Komenského ústav v Košiciach. (zdroj: knižný fond VKJB)

Fajčiari a košické divadlo

Dobre vieme, že taká veľká a krásna budova – inkluzíve s tou dvanásť a pol pannou, čo na streche prevádza krkolomnú atrakciu, je drahá vec.

Keby zhorela, bola by to pre naše slávne mesto obrovská škoda. Aby sa také niečo nemohlo stať, je v budove divadla zakázané fajčiť.

Dobre. Veď ako by to konečne vyzeralo, keby návštevníci divadla v prestávkach čmudili po chodbách, vo foyeroch?

Za nejaký čas by tá krásna budova z vnútra vyzerala ako udiareň a mohla by potom slúžiť nie Thálii, ale košickým údenárom...

Lenže: fajčiar je fajčiar. Ten dve – tri hodiny bez cigarety nebude. A konečne – taká dobrá opereta, vyvolá v človeku akési dobré stavy a v týchto si rád zapáli cigaretku aj taký sviatočný fajčiar alebo fajčiarka.

Nuž a kto chce v prestávkach fajčiť, ten musí pekne krásne von. V lete je to príjemné.

Človek sa aspoň nadýcha dobrého vzduchu a pokochá sa pohľadom na čudesné svetelné hýrenie neónových trubíc na obchodoch.

Ale v zime! V divadle teplo, vonku zima. Zvlášť keď od toho ťahanovského tunela tak fúka...

Vyjsť von z divadla a tam si bez zimníka alebo bez bundy postáť dve – tri minúty, to je hazardovanie so zdravím a životom!

A od toho by veru slávni mestskí „tatíci” mohli návštevníkov divadla uchrániť.

Treba vykázať foyer pred pokladňou alebo na poschodí pre fajčiarov a tam im dovoliť fajčiť.

Veď tam niet nič takého, čo by bolo ľahko zápalné. A koniec koncov v divadle sa vždy nájde nejaký hasič alebo strážnik, ktorý by mohol kontrolovať fajčiarov, či si cigarety pred odchodom do hľadiska riadne zahasili.

Očakávame nápravu.

(Novosti 17.11.1937)

Aký kabát na zimu?

Ako nás prekvapila tohoročná sezóna? Nie sú to už tie ťažké, dlhé plášte s množstvom kožušín. Jednoduchosť i tu zvíťazila.

Nemá totiž každý možnosť si zakúpiť „podzimný” i zimný kabát, medzi ktorými je vlastne len ten rozdiel, že zimný má kožušinu. T

ohtoročná móda propaguje jednoduché anglické plášte, ktoré sa dajú nosiť aj celú jeseň, ako „podzimné”.

V chladnejšie dni sa na ne pripína kožušinový golier rôznej fazóny. Najväčšej obľuby si získali tie prosté goliere, ktoré sa pripínajú len na zadnú časť kabátu a chlopne nechávajú nepokryté.

Ale krásne sú i veľké šálové kožušiny, siahajúce až k pásu. Pravda, kožušina takého strihu sa hodí skôr na francúzsky plášť.

Celý vtip teda spočíva v tom: vybrať si vhodnú kožušinu na svoj „podzimný” plášť v podobe pestrého teplého šálu s vhodným klobúkom, alebo čapicu a „podzimný” vzhľad sa premení v zimný.

(Novosti 14.11.1937)