KOŠICE. Nik nevedel, čo prinesú nasledujúce hodiny, dni či týždne. Nežná alebo zamatová revolúcia v novembri 1989, prívlastkov má viacero, však strhla masy.
Do ulíc vyšli nielen disidenti, študenti a umelci, ale všetci, ktorí mali dovtedajšieho režimu plné zuby.
Rozhodli sa povedať „nie“ jeho pokračovaniu aj za cenu rizika, že neuspejú a môžu im hroziť represie.
Košická VPN nesúhlasila, aby sa ministrom stal Mečiar Čítajte Dnes už mnohé spomienky vybledli, možno niektoré detaily vnímame skreslene, na niečo sme možno aj zabudli, či, naopak, niečo si prifarbili.
Oslovili sme niekoľkých zakladateľov Občianskeho fóra v Košiciach, aby si zaspomínali na tie hektické dni.
Traja z nich – Štefan Lazorišák, Zbyněk Prokop a Viktor Šefčík – sa rozhodli pre spoločné spomienky, aby sa mohli navzájom dopĺňať.
Svoj pohľad na udalosti nám sprostredkovali aj Ľubomír Badiar a Jaroslav Kerner.
Čo ste robili v ten piatok?
Pamätáte sa, čo ste robili v piatok 17. novembra 1989? V Juhoslávii si v ten deň banské nešťastie vyžiadalo 90 obetí, v Salvadore pokračovali boje vládnych jednotiek s partizánmi a v Prahe zasiahli príslušnící Zboru národnej bezpečnosti proti demonštrujúcim študentom.
Ján Budaj: Starý režim padol, ale korupcia tu ostala Čítajte Ja som bola tri dni po návrate z materskej dovolenky a večer som sa vracala zo služobnej cesty v Prakovciach.
Napadol prvý sneh a v kopcoch nad Ružínom uviazlo viacero kamiónov. Nik z nás vtedy nič netušil o brutálnom zásahu proti pokojnej demonštrácii na Národnej triede v Prahe.
Možno sa na druhý deň v správach objavila krátka zmienka o tejto udalosti, to si už asi nik nespomenie.
Väčšina informácií v prvých hodinách prichádzala len prostredníctvom osobných kontaktov.
„Mali sme v Prahe kamarátov. Vtedy nebol internet, neboli mobily, telefóny boli základným zdrojom informácií,“spomína si spisovateľ Štefan Lazorišák, autor, okrem iného, aj publikácie o novembrových udalostiach Karneval revolúcie.
Košičania mali stále akosi bližšie k Prahe než k Bratislave a inak to nebolo ani v tých dňoch.
Hľadali sme len oázu slobody
Podobne ako v Prahe či v Bratislave, aj v Košiciach sa už predtým stretávali ľudia, ktorí neboli spokojní s vývojom spoločnosti.
No išlo len o menšie skupinky, ktoré sa od prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov schádzali v bytoch a ich aktivity boli skôr súkromné, nebol to disent ako väčšia koordinovaná činnosť.
„To spoločenstvo okolo Marcela Strýka tu v Košiciach bolo akési hľadanie oázy slobody. Chceli sme maľovať, vystavovať, hrať si svoju hudbu. To nebolo nič politické, skôr hľadanie si vlastnej identity, slobody a vnútorná odpoveď každého z nás na ten totalitný režim,“ spomína si výtvarník Zbyněk Prokop.
Bol to práve on, kto v prvých dňoch revolúcie poskytol nespokojným umelcom svoj ateliér na vtedajšej Leninovej, dnes Hlavnej ulici.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
