Mladá generácia by sa mala zaujímať o to, čo sa v totalite robilo.
V piatok si pripomenieme 28. výročie Nežnej revolúcie.
Komunistický režim výrazne ovplyvnil životy mnohých. Jedným z tých, ktorým tento režim poznačil životnú púť, je aj emeritný arcibiskup Mons. Alojz Tkáč.
Zažil koniec vojny
Mons. Alojz Tkáč sa narodil v 1934 v obci Ohradzany v okrese Humenné. Vyrastal v kresťanskom prostredí, rodičia boli poľnohospodári. Ako dieťa zažil druhú svetovú vojnu a príchod sovietskych vojsk.
„Boli sme tak detsky informovaní, že je vojna. Po prvýkrát som sa o vojne dozvedel asi v štvrtej triede ľudovej školy. Spomínam si, že sa písalo a hovorilo o bitke pri Stalingrade. Takisto som zažil koniec vojny a príchod sovietskej armády. Front sa u nás pomerne dlho zdržiaval.“
V takom štvrtom – piatom roku ľudovej školy pocítil po prvýkrát náklonnosť k duchovnému stavu, ku kňazstvu. Táto myšlienka sa na prahu dospelosti zmenila na pevné rozhodnutie.
Cesta však bola tŕnistá.
„Všetky diecézne kňazské semináre boli zrušené, bola len jedna teologická fakulta a kňazský seminár v Bratislave. Nedostal som sa na štúdium teológie hneď, ale až po troch rokoch.“
Nebola istota, či doštudujú
Štúdium teológie v Bratislave v rokoch 1956 – 1961, na ktoré ho vzali až na štvrtý pokus, bolo v čase tvrdej totality.
„Prijali nás pätnástich, skončili sme jedenásti a troch vylúčili počas štúdia. Čo nás tak omínalo práve počas štúdia na teologickej fakulte, bola skutočnosť, že sme si nikdy neboli istí, že skončíme. Pretože sa mohli vyskytnúť nejaké obvinenia, predovšetkým zo strany štátnych úradov, zo strany ministerstva.“
Ako mladý bohoslovec sa pre riziko vylúčenia vyhýbal konfliktu so štátnou mocou. Štátne úrady mali svoje slovo aj pri povolení kňazskej vysviacky.
„Vedeli sme sa akosi prispôsobiť. Uvedomili sme si, v akej situácii sa nachádzame. Že nemôžeme robiť nejaké protištátne výstrelky, pretože vieme, čo by to znamenalo. Tak sme sa snažili veci ,kočírovať‘, aby neboli vážne problémy s dovolením vysviacky.“
V roku 1961 Alojza Tkáča vysvätili za kňaza. Šesť mesiacov po vysviacke musel narukovať na dvojročnú vojenskú službu, ktorú absolvoval ako člen pomocných technických práporov v Čechách.
Alojz Tkáč sa túžil po vojenskej službe vrátiť k pastorácii. Dostal sa však na biskupský úrad v Košiciach, kde pôsobil dvadsať rokov.
Ako kazateľ mal často problémy so štátnou „cenzúrou“.
„Viackrát som bol pozvaný ako kaplán na taký pohovor k mestskému cirkevnému tajomníkovi. Vraj: ,Pán kaplán, v tej kázni ste povedali to či ono.‘ Bol to predovšetkým zákon o ochrane ľudského života, respektíve o potratoch. O tom som občas čosi povedal, upozornil. Keď sa to dostalo do uší štátnych úradníkov, tak si ma zavolali viackrát a upozorňovali ma, že je to protizákonné.“
Dvanásť minút – sedem rokov života
Skutočný prelom v živote Alojza Tkáča znamenal rok 1974.
Na stretnutí Pacem in Terris predniesol 12-minútový príspevok, v ktorom kritizoval obmedzenia režimom vo vzťahu k cirkvi a krivé obvinenie istého kňaza.
„Nebolo to nepredvídané, pretože som bol na biskupskom úrade, kde sa schádzali všetky informácie. Kňazi si posťažovali. Videl som teda, čo sa robí, tak som to potom v takom dvanásťminútovom príspevku povedal. Bol to problém výstavby kostolov, vyučovanie náboženstva, a potom mali sme tu jeden prípad, keď obvinili krivo kňaza a poslali ho mimo služby. Tak toto som spomenul. Na tej schôdzke boli dvaja cirkevní tajomníci. Hneď veľmi tvrdo reagovali. Kňazi boli radi, pretože ktosi povedal to, čo mnohých omínalo a každý sa to bál povedať. Počítal som aj s tým, že môže byť z toho postih, takže nebol som prekvapený, keď mi neskôr zobrali súhlas.“
Psychická záťaž
Alojza Tkáča citovali mnohé demokratické médiá – Slobodná Európa, Hlas Ameriky i Vatikánsky rozhlas, čo neuniklo pozornosti Štátnej bezpečnosti. Začal sa kolotoč výsluchov.
„Štyrikrát ma zavolali. Prvý výsluch trval osem hodín, druhý potom štyri hodiny, dve hodiny a dve hodiny... Chceli ma nahovoriť, aby som povedal, že ma naviedli seminaristi. Samozrejme, že som to nepovedal.“
Séria vypočúvaní bola najmä psychickou záťažou.
„Keď vám eštebák zavolá, nie je to nič príjemné. Pri tom osemhodinovom výsluchu sa asi dve hodiny pýtali, aké je počasie, čo šport, až nakoniec udrú. Pri druhom či treťom výsluchu prišiel dokonca krajský veliteľ ŠtB a hovorí: ,Tak, my vám ukážeme, že sa rozpamätáte na to.‘ Hrozili mi, ale nedotkli sa ma.“
Z kňaza vodič električky
Trest nedal na seba dlho čakať. V roku 1975 Alojza Tkáča na sedem rokov zbavili kňazskej služby.
Popri práci v Štátnych lesoch a v košickom dopravnom podniku ako vodič električky sa však tajne venoval pastorácii.
„Každý deň som slúžil svätú omšu, ale za zatvorenými dverami. Stretával som sa s mladými, dokonca sme mávali, samozrejme potajomky, duchovné obnovy. Dokonca som trikrát – štyrikrát v roku chodil až do Zlatých Moraviec, kde boli sestričky Služobnice Ducha Svätého a tam som im robil také duchovné obnovy.“
Mal šťastie na ústretových kolegov a ľudí, aj keď bol v civilnej službe.
„Bola to veľmi dobrá skúsenosť, nazrel som do života našich dopravákov, predovšetkým vodičov električiek v Košiciach. Robil som si kurz, ktorý trval vyše šesť mesiacov a počas kurzu som videl niekoľko nepekných havárií električiek. V dopravnom podniku bolo mnoho dobrých ľudí, ako kňaza si ma tiež vážili. Zažil som niekedy aj dosť dramatické chvíle. Keď mi napríklad jedna teta počas jazdy povedala: ,Pán vodič, prešli ste človeka!‘ viete si predstaviť, čo to s človekom urobí? Samozrejme, bol to len planý poplach, pretože ona to zle videla. Ale aj mňa zamrazilo, keď som ho videl sedieť na ostrovčeku, po ktorom som prešiel.“
Odkaz (nielen) mladým
V roku 1983 Alojz Tkáč opäť dostal štátny súhlas a vrátil sa oficiálne do pastorácie. Diecézny vikár Onderko ho poslal do maličkej farnosti Červenica pod Dubníkom.
Aj naďalej bol pod dohľadom ŠtB.
„Najnepríjemnejšie chvíle boli, keď sa objavil na fare príslušník Štátnej bezpečnosti. Bolo to tak raz za dva roky alebo každý rok raz, dvakrát. To boli nepríjemné chvíle. Pretože viete, stretnúť sa s eštebákom alebo sa s ním rozprávať, to je, ako keby ste stúpili na hada.“
Po páde totalitného režimu Alojza Tkáča v roku 1990 vysvätili na biskupa. Košickú arcidiecézu mu v roku 1995 zveril pápež Ján Pavol II.
„Predovšetkým mladá generácia by sa mala zaujímať o to, čo sa v časoch totality a normalizácie robilo. Z úcty k tým, ktorí prežili roky a desiatky rokov, či vo väzeniach, či v pracovných táboroch, nehovoriac o gulagoch. Tak títo ľudia si zaslúžia väčšiu pozornosť a, samozrejme, úctu.“
PRÍBEHY 20. STOROČIA
Je to projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia. Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa. Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet SK 12 02000000 0029 3529 9756.
Autor: Jana Speváková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
