MARIÁN LUKÁČ patrí medzi stálice operného súboru Štátneho divadla Košice. Rodák z Lipian s podmanivým basom na javisku nielen vynikajúco spieva, ale ukazuje aj svoje herecké kvality, čo nie je u operných spevákov bežné. Zaujal aj v poslednej úspešnej premiére Verdiho Falstaffa, kde stvárnil postavu Forda. V rozhovore prezrádza, prečo je už takmer dvadsať rokov v Košiciach a neodišiel do sveta, ale aj to, akou kľukatou cestou sa k spevu a opere dostal.
Posledná košická operná premiéra, Verdiho Falstaff, sa po rokoch stretla aj s veľmi priaznivým ohlasom kritikov. Ako vnímate ako spevák odbornú kritiku? Zaváži viac ako ohlasy publika?
– Konštruktívnu kritiku vnímam určite pozitívne a snažím sa po jej prečítaní znova si premietnuť svoj výkon. A v mojom prípade mi to vychádza tak, že väčšinou majú kritici pravdu. Snažím sa vziať si z každej kritiky ponaučenie a prípadne zlepšiť to, čo mi vyčítajú a vyvarovať sa toho. Pomáha mi to rásť. Nie som majster sveta, ktorý vie všetko. Snažím sa vidieť veci objektívne a určite pri nepriaznivejšej recenzii nenadávam na to, čo píšu odborníci. Ale oveľa viac ma tešia dobré ohlasy divákov. Kritici niečo napíšu a trvá to dva dni. Ale diváci chodia stále a kvôli nim to všetko robíme. A najlepší pocit je, keď diváci náš výkon ohodnotia potleskom a vidím na ich tvárach, že odchádzajú spokojní.
Vaša cesta k opernému spevu a k divadlu ako takému nebola vôbec priamočiara. Ako sa chlapec z Lipian prepracoval medzi košické operné hviezdy?
– Chodil som na ľudovú školu umenia na akordeón. Veľmi ma to nebavilo a dokonca som dva či trikrát išiel do školy s tým, že sa odhlásim. Neskôr, keď som bol už na strednej škole, tak sme mali svoju vlastnú kapelu, hrávali sme svadby, zábavy. Časom to už bolo vážnejšie a dokonca sme sa v roku 1995 dostali na súťaž Košický zlatý poklad a vyhrali ju. A samotný spev ma sprevádzal už dlhšie. Spieval som aj v detskom školskom zbore a potom na strednej škole v chrámovom zbore v Lipanoch. Mal som dobrý pocit, keď som počul zbor a napokon mi cestu ukázal Martin Gurbaľ, dnes už bývalý sólista nášho divadla, ktorý išiel z gymnázia na konzervatórium. Tak som to skúsil aj ja. Paradoxom bolo to, že som išiel študovať operný spev a na žiadnej opere som nebol. Išiel som do neznáma a musím povedať, že som mal v živote šťastie, lebo v detstve som ani len nesníval o tom, že raz budem operným spevákom.
Viem, že vaše prvé stretnutie s operou bolo tiež veľmi zaujímavé.
– Prvýkrát som na operu išiel už ako konzervatorista. Bola to Verdiho La Traviata a dokonca sa mi pri nej podarilo v lóži v prvom dejstve aj zaspať a zobudil som sa až pri vysokých tónoch na jeho konci. A hoci som každé ráno chodieval do školy okolo historickej budovy divadla, vôbec som si pri pohľade na ňu nevedel predstaviť, že v nej niekedy budem účinkovať. A zrazu mi v štvrtom ročníku môj profesor, už nebohý Juraj Šomorjai povedal, že v divadle sa ide robiť Figarova svadba a že budem spievať Figara. Veľmi som tomu neveril, hoci som rok predtým vyhral súťaž konzervatoristov a vedel som, že ma na nej videl aj vtedajší šéf opery František Balún. Uveril som až vtedy, keď profesor doniesol klavírny výťah. Bolo to v roku 1998 a bol z toho napokon môj debut v košickej opere.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
