Z archívu Verejnej knižnice Jána Bocatia

Ide o podrobnosti bojov pri Veľkej Ide

Pred krátkym časom boli objavené na cintoríne vo Veľkej Ide dva hroby padlých italských domobrancov z poprevratového obdobia.

Je to hrob Ferdinanda Elka, strelca 18. čs. domobraneckého práporu, rodom z Malaciek a Fr. Dospiva, desiatnika nezisteného práporu, pôvodom z Moravy. Hroby oboch sú teraz pečlivo ošetrované.

Košická odbočka organizácie italských domobrancov žiada všetkých príslušníkov 18. čs. domobraneckého práporu, aby jej oznámili podrobnosti a správy o bojoch pri Veľkej Ide.

Zavedená bude akcia k postaveniu pomníka obom spomenutým padlým, ktorý by symbolizoval jednotnosť a bratstvo Čechov so Slovákmi.

(Novosti, dňa 15.12.1937)

Pre mládež nevhodné

Niet nedele alebo sviatku, aby k vám neprišla vaša ratolesť s prosbou o tri, štyri koruny do kina. Niekedy bezmyšlienkovite dáte peniaze. Inokedy vás to trochu zarazí, začnete premýšľať: veď vo vašich dobách niečo takého nebolo, a zdá sa, že bola lepšia, mravnejšia.

Ako však zabrániť dospievajúcej dcére, aby nešla na film, ktorý sa nezdá byť vhodným pre ňu. Alebo ako znemožniť synovi, aby sa pozrel na voľajakú divokú cowboyku.

Nechceme byť nespravedliví a príliš striktní k filmu, na ktorý je zvykom zvádzať kde čo, obzvlášť spustlosť mládeže a jej zlé činy vôbec.

Veď tie metódy a triky z kruhov zločineckých, ktoré sa dostanú do filmov, nie sú v praxi vôbec užívané. Jednak preto, že sú už prezradené orgánom spravedlivosti a sú známe filmovým pracovníkom.

Film neučí v tomto smere ničomu novému. Ale predsa filmy z prostredia zločineckého alebo s príliš erotickým podkladom, nie sú pre mládež vhodné. Lebo cez zákaz, že „do 16. roku prístup zakázaný“, sa dostanú i taký do kina, ktorí ani trinásty rok neprekročili.

Bola by veľká škoda, aby taký kultúrny činiteľ ako film, ktorý má ohromnú propagačnú silu, bol nositeľom a šíriteľom špatnosti medzi mládežou.

Treba buď sprísniť kontrolu návštevy maloletých na filmy pre nich závadného obsahu, alebo také filmy vyradiť z premietania.

Rozhodne však ten prvý spôsob je iste lepší.

(Novosti, dňa 12.12.1937)

Upútavka na nový americký romantický film History Is Made at Night z roku 1937. (zdroj: knižný fond VKJB)

Upútavka kina Tivoli na americkú drámu z prostredia španielskej občianskej vojny – Posledný vlak do Madridu. (zdroj: knižný fond VKJB)

O košickej Džungli a plagátoch

V Košiciach nemáte len Štefánikovu, Komenského ulicu a iné, pomenované podľa známych mužov dejín.

V Košiciach, ako v každom inom meste, sú aj rozličné štvrte tvoriace predmestia tohto mesta. Sú usporiadané štvrte ako Cimburka, na Škvárovni, Malá i Veľká Praha, Rodina, postavené podľa regulačného plánu.

Tu bývajú zväčša úradníci, ktorí sa zmohli na vlastné hniezdo. V Košiciach sú však aj štvrte zvučnejších a romantickejších mien.

Napríklad Džungľa, Mexiko, Šanghaj, Kanada. Tieto štvrte obýva zväčša chudina.

V posledných menovaných štvrtiach, si vždy na mestských pozemkoch vystavali domky z dreva, hliny, ako sa dalo.

Samozrejme, že pri tom pohrdli akýmkoľvek regulačným plánom. Každý staval, ako sa mu páčilo. Jeden k severu, druhý k východu, tretí zase iným smerom.

Vznikli takto najromantickejšie ulice, ktoré teraz robia značné starosti starším otcom mesta.

Posledné zasadnutie košickej mestskej rady sa zaoberalo práve takzvanou Džungľou. Džungľovci si z veľkej väčšiny postavili svoje „vily“ na mestských pozemkoch bez nútenia. Ba ani sa nikoho nepýtali. Vyhnať ich teraz odtiaľ nemôžu.

Obyvatelia Džungle – to je za Hornádom – požiadali mesto, aby im tie pozemky, na ktorých majú svoje domky postavené predalo, alebo dalo do prenájmu.

Mestská rada však na toto nechce pristať. Uzniesla sa nepredať, ani neprenajať. Len čo sa niektorý ten bungalov zvalí, mesto nový postaviť nedovolí. Kto vie, či si pán starosta nepraje takého menšieho zemetrasenia, ktoré by prinútilo obyvateľov Džungle tento džungel opustiť.

Mestská rada sa zaoberala aj plakátovým podnikom. To isto nevie každý, že v Košiciach to nejde len tak – vylepovať plakáty.

Dať si ich natlačiť, opečatiť a hybaj lepiť po plotoch a múroch. To veru nie. Na to má právo len mesto. Len mesto, resp. jeho zamestnanci smú nalepovať na určených miestach plakáty.

Mesto to nerobí pravda zadarmo. Veď, čo sa dnes zdarma robí?

Mesto však toto právo lepenia plakátov môže dať do prenájmu. A Košice tak aj urobili. Je na to už veľká firma, ktorá má filiálku v Košiciach a ktorá prostredníctvom svojich zamestnancov všetky vyhlášky, či súkromné alebo úradné, na 86 miestach po meste vylepuje.

Mesto však nebolo akosi spokojné, že táto plakátová firma nekoná akosi riadne svoje záväzky voči mestu, preto sa mestská rada rozhodla vypísať novú súťaž.

(Novosti, dňa 23.12.1937)

Myslavčan prepichol kosou hnevníka

Sieň košickej poroty bol zas javiskom dedinského dramatu s tragickým koncom. Život na dedine je tvrdý, nemazlí sa s ľuďmi.

Dedinčania sú preto tvrdých pováh. Ich najväčšou radosťou i potešením je pole. Roľa, na ktorej pracujú od útleho detstva do smrti.

Preto v mnohých otázkach v živote rozhoduje práve túha po pôde, majetku. I sňatky sa z veľkej väčšiny takto uzavierajú. Ktorá viac dostane, je i krajšou i vábnejšou.

Andrej Šolc sa priženil doma v Myslave ešte kedysi v roku 1922. Jeho manželstvo nebolo šťastné, ba ani len spokojné, preto sa zobral do Kanady. Keď sa z Kanady vrátil, jeho rodinné pomery sa nezmenili. Žena ostala bývať u svojej matky a Šolc gazdoval sám.

Hneval sa preto na celú manželkinu rodinu. Najväčší hnev však cítil voči švagrovi, Jurajovi Macákovi, roľníkovi z Myslavy. Kládol mu za vinu, že nemá ani ženy, ani rodiny. Aj zabitím sa vyhrážal Macákovi.

Za takýchto pomerov nadišiel osudný deň 29. júl 1937. Šolc kosil na poli ďatelinu. Okolo šiel Macák do Košíc. Pozdravil Šolca.

Šolc vraj, tak tvrdia svedkovia, opýtal sa synov, ktorí bol is ním, či to má s Macákom ukončiť teraz, alebo či ho ešte má nechať. Nechal ho.

Neskoršie, keď šiel Šolc s kosou na pleci domov z poľa, videl, ako pri ceste na vlastnej roli stojí Juraj Macák a rozpráva sa so susedom Beerom.

Šolc, ako zlým duchom posadnutý sa schytil, strhol z pleca kosu a s výkrikom: „Teraz zdochneš na zemi môjho otca“, celou silou ho zaťal kosou do chrbta. Vrazil mu ju špicou do chrbta takou silou, že úplne Macáka prepichol. Macák bez slova padol na zem.

Držadlom kosy chcel umierajúceho Macáka ešte dobíjať, len na prosby Beerove a jeho manželky to tak neurobil.

Okolo šli na voze synovia Šolca, ktorí však zraneného Macáka nevzali na voz, ale nechali ho ležať tam, kde ho ich otec nechal. Macák ešte v ten deň umrel.

Prípad svedčí o beštialite zlého človeka. Porota má len rozhodnúť, či Šolc zabil v úmysle vopred uváženom, alebo či tak urobil len pod dojmom okamžitého rozčúlenia, keď stratil vládu nad sebou. O tomto rozhodne porota, ktorá pozostáva z ľudí dedinských.

Nával obecenstva do porotnej siene je veľký. Ráno bolo po schodoch plno dedinčanov, ktorí sa už dnu nedostali. Rozsudok vyniesol porotný senát dr. Slezáka v sobotu o 19. hod. O. Šolc bol odsúdený podľa obžaloby na 12 rokov káznice.

(Novosti, dňa 12.12.1937)