Mal vtedy 23 rokov, študoval na Vysokej škole technickej a v evanjelickej cirkvi organizoval mládežnícke akcie. V noci 21. augusta 1985 ho v Prešove zadržala polícia, keď z Oravy viezol do Košíc kresťanskú literatúru.
Po štvormesačnej vyšetrovacej väzbe sa domov dostal len pár dní pred vianočnými sviatkami.
Pred tromi rokmi dostal Cenu Ústavu pamäti národa za odpor proti neslobode v kategórii Statočný v našej pamäti a v našom srdci.
S mladými ľuďmi v cirkvi pracuje Ján Vecan aj dnes. Sám sa označuje za „najstaršieho mládežníka“ v evanjelickom zbore Terasa.
S takouto dobrou partiou, ako označil kolektív, sa stretne aj na Štedrý deň – podvečer na službách božích. A pri štedrovečernom stole v rodine Vecanovcov nájde vždy miesto a pochopenie niekto, kto by inak trávil tieto sviatky sám.
V poslednom čase je to priateľ, ktorému zomreli rodičia a žije sám. A tak im namiesto jedného z trojice synov, ktorý už žije s vlastnou rodinou, pribudne pri stole ďalší človek.
Nechceli sme nič búrať, išlo nám o šírenie evanjelia
Asi najpamätnejšie Vianoce v živote Jána Vecana sú tie z roku 1985. Veľa nechýbalo a bol by ich strávil v košickom väzení. Dostal sa tam po tom, ako ho zadržali pri prevoze náboženskej literatúry.
„Pravdepodobne nás už sledovali a keď ma prichytili s knihami, začal sa celý proces vyšetrovania,“ vysvetľuje Ján Vecan okolnosti.
Prevoz kníh totiž nakoniec uzavreli len ako priestupok – nelegálny obchod, zamerali sa však na mnohé iné aktivity, ktorým sa venoval.
Odmalička vyrastal v prostredí, v ktorom nešlo len o formálnu vieru, ale najmä o to, byť aj vyznávajúcim kresťanom.
„Otec bol evanjelický farár, no nemal štátny súhlas. Asi nebol dosť dôveryhodný pre vtedajší režim. Okrem teológie vyštudoval aj stavebné inžinierstvo, čo nás živilo. Rodičia boli zapojení v cirkvi do neoficiálnej práce, pracovali s deťmi i mládežou. V našom dome sa stretávali ľudia, ktorí chceli robiť viac než dovoľovala štátna moc. Odmala som teda žil v prostredí akéhosi disentu, aj keď sme si to tak neuvedomovali. Nám nešlo o búranie niečoho, ale o šírenie evanjelia a slobodu vyznania.“
Organizovali detské i mládežnícke tábory, v tom čase, samozrejme, ilegálne. Ján sa do týchto aktivít zapojil už ako 14-ročný.
„Stretávali sme sa v táboroch na rodinnej chate na Starej Vode. Tak ako dnes, aj vtedy chceli mladí ľudia ísť na výlet, chceli mať zážitky a utvárať priateľstvá, zaspievať si... Chceli mať biblický výklad, ktorý korešponduje s ich problémami. A zameriavali sme sa na to, aby sme svoju vieru vedeli žiť prakticky,“ hovorí Ján.
Policajt zaspal, tak sa mohli dohodnúť
Takéto aktivity však štátne orgány sledovali. A tak keď ho pri bežnej cestnej kontrole prichytili s nákladom kníh, prišlo im zadržanie vhod a spustila sa lavína vyšetrovania.
Spolu s ním bol po knihy kamarát Marek, ktorý ešte nemal ani dvadsať rokov. Od jeho otca mali požičanú dodávku. A v nej naložené publikácie Nový zákon, Život v obecenstvu, Pokoj s Bohom, takmer 150 detských Biblií a desiatky ďalších kníh.
„Nikdy som nezisťoval, odkiaľ boli. My sme po ne chodili k priateľovi Milanovi Brunckovi na Oravu. Pravdepodobne z Poľska uňho vyložili kamión. Snažil sa to čo najskôr rozdistribuovať, lebo bolo nebezpečné mať plný dom kresťanskej literatúry. Viackrát som ju už od neho doviezol a potom sme ju rozviezli do Kamenice, Rankoviec, Beniakoviec, Budimíra, do Košíc.“
Po zadržaní volali prešovskí policajti na Krajskú správu Štátnej bezpečnosti do Košíc, odkiaľ ich prišli vypočuť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
