KOŠICE. Dnes, keď môžeme slobodne prejaviť hocaký svoj náboženský názor, keď sa s rodinou vyberieme počas Vianoc do kostola a zaspievame si Tichú noc, si ani nevieme predstaviť, koľko problémov mali ľudia kedysi aj pre malichernosti.
Náboženská sloboda bola niečo, o čom veriaci na Slovensku štyridsať rokov len márne snívali. A keď prejavili svoj názor, museli znášať dôsledky.
Vie o tom svoje aj Mária Slodičáková, ktorej život skomplikovala obyčajná báseň.
Narodila sa v októbri 1933 v Ľubici pri Kežmarku, no veľkú časť svojho života prežila v Košiciach.
Odjakživa túžila po povolaní učiteľky a mala veľmi rada deti.
Navštevovala aj Mariánsku kongregáciu, kde jej dali na starosť mladšie ročníky.
„Keď som mala pätnásť, začalo sa prenasledovanie. Aj my sme registrovali, že sa čosi deje,“ vrátila sa do čias, kedy sa zmenili pomery na Slovensku a komunisti sa zamerali na kňazov, rehoľníkov a veriacich.
Po absolvovaní Strednej dievčenskej školy v Kežmarku ju prijali na Stavebnú správu štátnych majetkov vo Veľkej Lomnici, kde sa venovala kancelárskej práci.
Osudným sa jej stalo rozmnoženie básne Svet, ktorú napísal Gorazd Zvonický pápežovi Piovi XII.
Vyžiadali si básne pre Stalina
„Keď som to napísala, vzápätí som bola pozvaná do Levoče na vyšetrenie. Tak som tam šla a mi povedali: „Tú báseň ste napísali vy!?“ Hovorím: „Nie, Gorazd Zvonický.“
„Ale vy ste ju napísali. My vám dáme návrh. Ak urobíte Stalinovi, mal päťdesiat rokov, básničku, my vám to odpustíme.“
Ja som si pomyslela, no tak keď len toto chcú, tak dám tri socialistické spolu a bude Stalin. Aj som to naozaj urobila a odniesla som im básne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
