KOŠICE. Nepatril k deťom, ktoré by mali prehnané nároky na vianočné darčeky. Dokonca ani nebol jedným z tých, ktoré by Ježiškovi vypisovali dlhé listy.
Riaditeľ Štátneho divadla Košice Peter Himič sa síce raz či dva razy snažil niečo napísať, ale potom prianie so želaným darčekom pod stromček tak ukryl, že ho nevedel nájsť, a tak ho nemohol ani odovzdať.
„Nikdy som nemal veľké očakávania, ale raz som mal taký sen, chcel som dostať autodráhu. Aj som ju pod stromčekom našiel, ale bol to len akýsi náznak autodráhy s jedným autíčkom, ak sa dobre pamätám.“
Riaditeľ však v detstve mal radosť aj z toho, keď ako vianočný darček dostal oblečenie.
„V tom čase ešte nebolo veľmi z čoho v obchodoch vyberať. Kúpiť ste mohli džínsy „leecooperky“, hnedé pančuchy a aj bundy „leecooperky“. Až keď som mal 15 rokov, tak sme s kamarátom išli do Budapešti kúpiť si inú značku. Boli sme frajeri, ale potom to na gymnáziu vyzeralo tak všelijako, keďže sme obaja chodili v rovnakom oblečení.“
Mama takmer navarila guláš
Ako najmladší z troch detí bol vraj Peter Himič čierna ovca rodiny a tlačil na Štedrý deň slnko za prešovskú „huru“, na ktorú mal zo sídliska, kde býval výhľad.
„Bol som najviac nervózny, keďže som už chcel rozbaľovať darčeky. Staršiemu bratovi to bolo dosť jedno a sestra sa zase musela krútiť v kuchyni. Pravdou však je, že sme všetci chceli, aby mama čím skôr navarila, čo ale zároveň nemalo mať vplyv na kvalitu jedla. Splniť takúto úlohu bolo pre moju mamu, chúďatko, náročné.“
U Himičovcov nedochádzalo podľa riaditeľa počas sviatkov k žiadnym hádkam. Polemika sa akurát zvyčajne strhla pri štedrovečernom stole o tom, aká bude postupnosť jedál.
„Bol to taký stret kultúr šarišských dedín, lebo každá dolina to mala inak a v tom tkvel celý problém. Niekto začína bobaľkami, niekto zase oblátkou s cesnakom a medom. Mama na týchto zvykoch trvala, pretože pre ňu mali symboliku. Ja som však bobaľky nejedol, brat zase jedol len tie. Ja som zase nechcel jesť rybu, pretože som ju nepovažoval za mäso. Každý si tak vyberal len to, čo chce. Mama raz povedala, že keby urobila len guláš, tak to má všetko vybavené.“
Kapustnica s bielou klobásou
A aká je súčasná sviatočná atmosféra u dospelého Petra Himiča?
„Je to vo väčšom pokoji, ale pri dodržaní všetkých tradícií, keďže som veriaci človek. Už je to menej o vyváraní. Veď jedného trápi žlčník, druhého pankreas, tretí má zase vysoký tlak, čiže taká normálna slovenská rodina so svojimi zdravotnými problémami. Musím sa priznať, že zhodou okolností som manželke hovoril, či by nebolo lepšie, aby sme si uvarili diétnu slepačiu polievku. Tak neviem, či to tak neskončí,“ smeje sa riaditeľ.
Ak má niečo z tradičných jedál rád, tak je to kapustnica.
„Niekto do nej dáva veľa údeného mäsa, niekto zase menej alebo žiadne, správne by sa totiž mäso malo jesť až po polnoci. Moja mama dávala do kapustnice bielu klobásu a to je omnoho lepšia pochúťka ako klasické údené klobásy, ale teraz je už veľmi ťažké ju v obchodoch zohnať.“
Paru treba vypúšťať v lese
Svoj uplynulý rok hodnotí dlhoročný riaditeľ ako veľmi príjemný a takúto pohodu si praje nielen pre seba, svoju rodinu, ale aj pre divadlo a iných ľudí aj do ďalšieho kalendárneho roku.
Za podstatné považuje, aby sa ľuďom vyhýbali zdravotné problémy, pretože zdravie býva podľa neho zradné a aby boli šťastní.
„Vždy by sme mali vedieť vypustiť zo seba tú paru niekde inde, ísť si zakričať niekam mimo do lesa a potom sa vrátiť a byť opäť v dobrej hladine, pretože potom veľké množstvo problémov zmizne. Odporúčam tiež, aby ľudia nemerali problémy sveta sebou, ale aby ich merali problémami, ktoré majú iní ľudia, potom sa im tie ich budú zdať smiešne a začnú sa viac zamýšľať nad tým, ako pomôcť druhým.“
Dopĺňa, že každý rok Slovákov až do roku 2020 čakajú nejaké voľby. „Priložil by som tak neskromné želanie, aby sa ľudia nenechali vyrušovať politikou,“ uzatvára riaditeľ.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
