KOŠICE. Podľa odhadov pracuje v zahraničí, najmä v Rakúsku a v Nemecku, asi 40-tisíc žien zo Slovenska.
Ako opatrovateľky starších ľudí tam neraz prežijú aj celé roky a často na ne vyjde služba i počas Vianoc.
Keď sa všetky rodiny snažia byť spolu, tieto ženy nechávajú doma svoje deti a mnohé rodičov – seniorov, o ktorých by už bolo tiež potrebné postarať sa. No nemá kto, pretože ich deti opatrujú starkých v zahraničí.
Stresujúci zážitok
„Všetky tri – moja mama i dcéra, ktorá vtedy mala desať rokov, sme si počas telefonátu na Štedrý večer riadne poplakali,“ spomína si na svoje prvé Vianoce v úlohe opatrovateľky Marta Sýkorová.
Jej klientom bol 88-ročný pán. A aj keď sa jeho rodina snažila vyjsť jej v ústrety, aby jej nebolo smutno a dokonca dostala darček – náhrdelník, ktorý má dodnes, vlastnú rodinu to nenahradilo.
Za prácou do zahraničia odišla pani Marta pred trinástimi rokmi, keď sa rozviedla a ostala sama s dcérou.
Nejaký čas jej pomáhali rodičia, ale keď to už finančne nijako nevedela utiahnuť, „s veľkým odhodlaním a malou dušičkou“ sa rozhodla pre odchod.
Pracovala v Nemecku, Rakúsku i vo Švajčiarsku a Vianoce strávila bez vlastnej rodiny dvakrát.
Za hrozný zážitok a veľký zásah do psychiky človeka považuje Vianoce mimo domova aj Monika Jankovčinová.
Väčšinou mala šťastie a trávila ich s vlastnou rodinou, ale dva či trikrát jej vyšla aj služba vonku.
Vtedy musela dvoch synov nechať so starými rodičmi, neskôr už len s babkou. A nemusia to byť len sviatky, keď je ženám, odlúčeným od rodín, ťažko na duši.
„Mama mi zomrela pred siedmimi rokmi a o jej ťažkej chorobe som sa dozvedela práve keď som bola na turnuse v Rakúsku. Neželám to ani najhoršiemu nepriateľovi. Vtedy som bola odhodlaná skončiť s tou prácou, vrátiť sa domov a starať sa o ňu. Ale už som to nestihla, zomrela v nemocnici deň predtým, ako som ju chcela previezť domov,“ spomína si pani Monika na ťažké životné chvíle.
Opatrovateľky ako slúžky
„Druhé Vianoce bez mojej rodiny som strávila vo Viedni. Prišiel babkin syn, uvaril večeru – kačku a zemiakový šalát a ten neskutočný neporiadok som po ňom musela upratať ja, aj keď to nie je práca opatrovateľky. Po večeri nám len povedal, že môžeme robiť, čo chceme a odišiel. A ani len symbolický darček,“ vysvetľuje postoj niektorých rodinných príslušníkov pani Marta.
Podľa nej by si mali uvedomiť, že aj opatrovateľky chcú tráviť sviatky so svojimi rodinami, a keď sa dá, vziať starkých k sebe.
„Pani, o ktorú som sa starala, mala príbuzných. Ale bola pripútaná na lôžko a v takom ťažkom stave, že rodina by starostlivosť o ňu nezvládla. Prítomnosť opatrovateľky bola nevyhnutná,“ hovorí Monika a dodáva, že ženy musia robiť sedem i viac povolaní a príbuzní ich neraz zneužívajú.
Svojimi skúsenosťami to potvrdila aj pani Marta: „Stretla som sa s veľmi dobrými rodinami, ktoré ma dokázali prijať medzi seba, ale natrafila som aj na také, ktoré slovenské opatrovateľky berú ako odpad. Takýchto bolo najviac v okolí Viedne. Niektorí to prijímajú s pokorou a úctou, že sa cudzia osoba stará o ich rodiča, iní zas povedia, že my na Slovensku zarábame málo a berú nás ako slúžky, ktoré musia robiť všetko, čo sa im nakáže a nemôžu odvrávať. Keď chcú zarobiť, musia byť ticho. Neskôr som však mala aj také rodiny, ktoré ma vnímali ako ich súčasť a brávali ma aj na výlety, ukazovali mi krajinu, zaujímali sa o Slovensko.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
