KOŠICE. „Za siedmimi horami, za siedmimi moriami, kde sa voda sype a piesok sa leje, existuje mesto Košice...“
Týmito slovami sa začína kniha Spomienky na uja Bonifáca, v závere roka pokrstená bublifukom.
Je venovaná hercovi košického Štátneho divadla Jozefovi Hodorovskému, ktorý popri doskách divadla mal ešte jeden svet. Svet uja Bonifáca.
Podujal sa na neľahkú úlohu
Bol slnečný deň 31. júla 1960. Nedeľa dopoludnia, čas, kedy Košičania pekne vyobliekaní chodili na prechádzky.
Aj mamka a ja sme sa vybrali do Petrovovho sadu v Košiciach, dnes je to Mestský park. Zrazu sa okolo nás prehnal na starom bicykli smiešny človek.
Vo farebnom kockovanom kabáte, vzorovaných nohaviciach, s červenou guľkou namiesto nosa. Na hlave lysinka a zopár vlasov.
„Asi sa niečo nakrúca, nejaký film,“ nahlas uvažovala mamka. Šašo medzitým došiel k hudobnému pavilónu, začal kývať rukami a čosi vykrikovať.
Prišli sme bližšie, aby sme počuli, čo chce povedať. Podobne to urobili aj ďalšie rodiny, takže pavilónik bol čoskoro obliehaný z každej strany.
Dozvedeli sme sa, že je to Bonifác, inak herec košického Štátneho divadla a podujal sa vymyslieť zábavný program plný súťaží i vystúpení detí, čo chcú iným ukázať ako vedia spievať, recitovať, kresliť.
Svet detí a pre deti
O týždeň sa išlo do parku znovu. Už na nás od desiatej predpoludním čakal. Rovnako dobre naladený, úsmev od ucha k uchu. Náš nový dospelý kamarát.
Odvtedy sme do parku chodili každú nedeľu. Stále som sa hlásila recitovať, spievať, súťažiť.
Asi som mu padla do oka, páčilo sa mu, že som do všetkého hŕŕŕ, nemám trému, a tak koncom septembra mamku poprosil, či mu nemôžem v programoch pomáhať.
Ujo Bonifác ma v civilnom oblečení čakal v sále niekdajšieho hotela Slovan. Boli tam už tri ďalšie deti – Julka Indichová, Vojto Hudák a Dušan Schmidt.
Pár pokynov, zopár rád, potom sa rýchlo obliekol, nalíčil na šaša a išlo sa. Nemali sme žiadnu prípravu, žiadne skúšky, museli sme sa predviesť hneď naživo pred malými divákmi a ich rodičmi, ktorí už prichádzali.
Postupne k nám pribúdali ďalšie deti. Súbor sa rozrástol, začali sme hrať aj krátke rozprávky. Vymýšľal a písal ich ujo sám. Každá z nich sa snažila deti zabaviť, ale aj poučiť.
Kytičky pre maše mamičky
„Mal som s deťmi a našimi rozprávkami uviť kyticu k sviatku mám. Program sa volal Kytička pre naše mamičky a vysielal sa 4. marca 1962 naživo. Žiadny plejbek, žiadny záznam,“ pyšne vtedy pre noviny uviedol ujo Bonifác, ktorý išiel doslova s kožou na trh.
Nemohol vedieť, či to my, deti, pred kamerami zvládneme, či mu neurobíme hanbu. Neurobili sme. Kamery sme si nevšímali, pre nás to bolo ako bežné nedeľné vystúpenie. „Ste profící,“ chválil nás šťastný ujo po skončení.
Ešte pred nakrúcaním Kytičky pre naše mamičky sa ujovi podarilo zohnať súrodencov Paľa, Petra, Ernesta a Lacka Bergerovcov, ktorí si pribrali gitaristu Cyrila Čorňáka.
Tak vznikol detský orchester Bim-Bam-Bom, ktorý nás potom dlhé roky každú nedeľu sprevádzal. Občas s nimi spievala ich sestra Zuzka.
Našli aj pesničku
„Nedostatok pesničiek pre deti, na vystúpeniach spievali len také dospelácke, ma podnietil, aby som im ich dal. Opäť s 'mojimi' deťmi, ale už som poprosil o pomoc a spoluprácu aj ďalších textárov a skladateľov, aby sme im ich spoločne vytvorili.
Relácia Našli sme pesničku sa 1. júla 1962 vysielala naživo. Najmä psík Bobík v podaní Vierky Ryškovej sa „rozletel“ do sveta.
Práve táto ujova pesničková relácia položila základy neskoršej Zlatej brány, ktorá sa začala vysielať v roku 1970.
Prekročili hranice mesta
Možno i vďaka účinkovaniu v televízii chýr o ujovi Bonifácovi preletel hranice Košíc. Začali sme sa volať Divadielko ABCD a aj ujo zmenil „imidž“.
Už nebol šašom, stal sa záhradníkom. Často sme dostávali pozvania na účinkovanie v iných mestách.
Vďaka tomu ujovi začalo chodiť nespočetné množstvo listov od detských divákov z rôznych kútov.
Na niektorých bola dokonca len neúplná adresa Ujo Bonifác, Košice a predsa sa k adresátovi dostali.
Je neuveriteľné, že sa snažil na každý list odpovedať a plniť priania detí, ktoré od neho pýtali obrázky, kresby, drobné suveníry napríklad servítky s jeho podobizňou, či len pridali pozdrav a pochválili sa, ako sa v škole učia.
Zdôverovali sa mu tiež so svojimi túžbami, radosťami i starosťami.
Bol schopný urobiť čokoľvek
Ujo Bonifác hovorieval, že deti, ktoré boli okolo neho, boli drahokamy, ktoré on len brúsil.
A vraj stačí zmiešať sto gramov disciplíny, sto gramov úsmevu a sto gramov pravdy, a to používať každý deň. Bez fráz a obežníkov. Potom budú tie dni krásne.
Tešilo ho, že kamarátov – detských divákov – sme mali po celom východe Slovenska.
Keby sa dalo, bol by s nimi stále a bol pre ne schopný urobiť čokoľvek. Aj letieť v helikoptére...
„V amfiteátri sedelo 15-tisíc detí. A ja mám priletieť na vrtuľníku. Formality, povolenie až z Prahy a zastávka s čudnými pocitmi v pobočke Štátnej poisťovne – životná poistka pre prípad havárie... Ale človek na všetko zabudol, keď som videl z lietadla more hlavičiek a kývajúce detské rúčky. Pristáli sme na kopci oproti amfiteátru a odtiaľ som bežal na pódium. Síce s trochu roztrasenými nohami, ale povzbudzovaný mohutným potleskom a radostnými výkrikmi detí som utekal ako som vládal, aby sa program Dovidenia, škola, mohol začať,“ spomínal si na jednu z mnohých úžasných situácií.
Srdce ho zradilo
V roku 1978, teda desať rokov po tom, čo ujo Bonifác prestal v Košiciach účinkovať, sme mali v Dome umenia stretnutie.
Bolo fantastické. Aj sme si poplakali, aj sme sa vyobjímali.
Nikto netušil, čo sa nad ránom udeje. Ujo skončil v nemocnici. Infarkt. Srdce človeka sa dokáže rozľútostiť nielen zo zlosti, ale aj z radosti a vzrušenia.
Odvtedy mal viackrát zdravotné problémy. I keď sa po poslednom pobyte v nemocnici musel znovu učiť písať i chodiť, nevzdával sa.
Až do 25. marca 2005, kedy svoju úlohu v Divadle Život dohral.
Našli sa
Tak prišiel 24. máj 2017, keď sa nám podarilo znovu sa stretnúť. Nie všetci, ale skupinka tých, ktorí sme s ujom Bonifácom začínali.
Hoci dnes máme šesťdesiat i viac rokov, stále si hovoríme ujove deti. Niektorí žijeme stále v Košiciach, ďalší sú vo svete, no vypátrali sme aj ich. V Česku, v Nemecku, Veľkej Británii či v USA a aj ich slová sme dali do knihy spomienok.
Úžasné je, že deti pozbierali aj veľa fotografií, ktoré ani po toľkých rokoch a niekoľkých sťahovaniach nevyhodili. Zozbierali sme ich toľko, že všetky sme ani nemohli dať do knihy.
V decembri 2017 sme sa stretli opäť. Prišli aj dve z ujových dcér.
Najstaršia Kristínka a najmladšia Dagmar, ktorá v knihe tiež spomína. S ockom začala účinkovať, keď nemala ešte ani štyri roky.
Spoločne sme bublifukom „pokrstili“ knihu Spomienky na uja Bonifáca. Je poďakovaním človeku, ktorý svoje srdce rozdával deťom a pripravil im nezabudnuteľné detstvo.
Autor: Alžbeta Linhardová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
