Mali tú česť spolupracovať s legendou

Dnes sa v Bratislave koná posledná rozlúčka s uznávaným Mariánom Labudom.

Tichú spomienku mu venujú aj známi Košičania, ktorí počas svojej profesionálnej kariéry s týmto skvelým hercom prišli do kontaktu.

Alena Ďuránová: Vedel všetkých naokolo nakaziť humorom

Hrali spolu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, pred necelými ôsmimi rokmi, v hre Carla Goldoniho Vejár.

Alena Ďuránová to má stále v živej pamäti.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Marián Labuda: Smrť príde v absolútne pravý čas Čítajte

„Stretnúť sa s ním v jednej inscenácii bolo pre mňa veľkou cťou. Spomínam si naňho ako na človeka veselého a zábavného. Spomínam si, že na každom predstavení sedel v zákulisí na lavičke so Zuzkou Kocúrikovou a ja som spolu s nimi vždy čakala na svoj obraz. Boli to chvíle, keď som si vypočula množstvo vtipných a zábavných historiek, ktoré si rozprávali medzi sebou. Páčilo sa mi na ňom nielen to, že bol vynikajúci herec, ale aj to, ako bol schopný bez problémov na javisku improvizovať. Tým držal v pohotovosti všetkých ostatných kolegov, ktorí museli vedieť naňho adekvátne zareagovať. Pracovať s ním bola jedna obrovská zábava a úžasné bolo sa s ním aj rozprávať. Mal rád humor a vedel nás ním všetkých naokolo nakaziť. Ja mám len príjemné spomienky a som veľmi smutná z toho, čo sa stalo. Keď som sa to dozvedela, tak to bol pre mňa šok,“ vyznala sa Alena Ďuránová.

Jej osobne síce žiadnu zo svojich nečakaných improvizácii na javisku nepripravil, ale spolu s ďalšími kolegami sa v súvislosti s humorom Mariána Labudu tešila na každú reprízu.

„V tom predstavení boli mladí chlapci, študenti a oni si s pánom Labudom navzájom drukovali a vymýšľali si na javisku rôzne vtipné historky a scénky. Divák ich pritom úplne nevnímal ako niečo iné a hlavne sa smial, keď povýšili nejakú scénku alebo akciu na veľkú srandu. Pred každým predstavením sme tak boli v očakávaní, čo si navzájom, pán Labuda s týmito študentmi, medzi sebou a na seba pripravia,“ dodáva Alena Ďuránová.

Milan Antol: Bol ľudský a na javisku absolútne bezchybný

Riaditeľ činohry Štátneho divadla Košice sa s Mariánom Labudom ako herec stretol ešte počas štúdií na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

„Ako študenti sme dostali príležitosť hrať v Divadle Astorka v predstavení, ktoré, ak si dobre pamätám, sa volalo Čestné občianstvo. Režíroval to vtedy Peter Opálený a tam som sa zoznámil s Mariánom Labudom, ktorý mal vedľa mňa šatňu,“ spomína Antol na stretnutie so zosnulou legendou.

Ako dodáva, Labuda bol už v tom čase veľkou hereckou osobnosťou známou z filmov a vynikajúcich inscenácií a pre študenta bolo susedstvo v šatniach veľkou udalosťou.

„Počas hrania toho predstavenia sme sa akosi zblížili, rozprával mi o zdravotných problémoch svojho syna a keď sa dozvedel, že som z Bardejova, tak ma poprosil, či by som mu nevedel pomôcť, aby sa dostal na liečenie do Bardejovských kúpeľov. Tak som to vtedy spomenul môjmu otcovi a on vtedy pomohol a syn pána Labudu na tom liečení nakoniec bol. Veľmi mi za to ďakoval a náš vzťah bol tak nielen profesionálny, ale aj ľudský,“ pridáva ďalšiu spomienku Antol.

S Mariánom Labudom sa ešte niekoľkokrát stretol aj po Nežnej revolúcii v Bratislave a míňali sa aj v divadle Aréna, kde Antol hrával v predstaveniach Komunizmus a Absolvent a Labuda tam vtedy robil legendárnu inscenáciu Tiso.

„Ako starší kolega bol veľmi príjemný a ľudský a na javisku profesionálne absolútne bezchybný. Niektorí starší kolegovia boli voči študentom rezervovanejší, ale on nie. Bol veľmi milý a nápomocný v tom ako sa zorientovať na javisku, ako sa nepotknúť na nejakom schode. Bol veľmi kamarátsky,“ hovorí o Labudovi riaditeľ košickej činohry.

Ľubomír Grega: Pri čítaní starého rozhovoru mnou prebehli zimomriavky

V čase, keď starosta košického Starého Mesta študoval Divadelnú fakultu VŠMU, videl Mariána Labudu hrať vo všetkých divadelných predstaveniach, v ktorých v rokoch 1977 – 1983 účinkoval.

Neskôr sa s ním stretol aj ako novinár.

„Spomeniem aspoň rolu tajomníka v hre Čaj u pána senátora, či Semiona Gromova v Šukšinovom Mojom bratovi na Novej scéne. Úžasný a neopakovateľný bol aj jeho Pantalóne v Sluhovi dvoch pánov už na doskách SND. V hre Štúdia L+S Kumšt, ale aj v kontroverznej inscenácii divadla Aréna Tiso, za ktorú získal mimochodom herecké ocenenie Dosky 2005 ho mohli obdivovať aj Košičania,“ vymenováva Ľ. Grega.

Keď v roku 1996 pôsobil ako redaktor košického Korza, ktoré bolo predchodcom denníka Korzár, stretol sa s Mariánom Labudom na rozhovore.

Ten v tom čase na Spišskom hrade nakrúcal rozprávku Vták Ohnivák.

Ten rozhovor Ľ. Grega považuje za nadčasový, pretože mnohé myšlienky a veci ktoré v ňom povedal platia aj dnes.

„Keď som si znova po vyše 21 rokoch prečítal rozhovor, prebehli mnou zimomriavky, lebo som si zrazu uvedomil hĺbku a nadčasovosť umelcových odpovedí. Aj dnes sme totiž svedkami zneužívania dôvery ľudí, ako v spomínanej rozprávke Vták Ohnivák, režiséra Václava Vorlíčka. Asi by sme si ju mali pozrieť všetci a ľahšie tak odhalili 'Skeletonov' medzi nami, ktorí nás chytajú za ruky a hustia do nás nesplniteľné sľuby,“ hovorí Grega.

„Marián Labuda, ako predstaviteľ a stelesnenie tragikomických rolí dosiahol svojimi kreáciami vrchol svojich možností i schopností ich stvárnenia. Aj keď v súkromí pôsobil pre bežného človeka skôr uzavretým dojmom, na divadelnom, televíznom, filmovom či rozhlasovom pľaci sa vedel rozdať naplno. Ba ešte viac. Bol puntičkárom a hereckým perfekcionistom. Je preto veľkou škodou, že v posledných rokoch vinou zhoršeného zdravotného stavu už nemohol pomýšľať na ďalšie herecké výzvy, ktoré by si zaslúžil nielen on, ale aj my diváci a obdivovatelia jeho hereckého umenia.“