KOŠICE. Pamiatku padlých vojakov počas Prvej svetovej vojny pripomína na Verejnom cintoríne v Košiciach pamätník z roku 1983.

Pozostáva z dvoch mohutných kamenných blokov predstavujúcich zákop. Medzi nimi je v nadživotnej veľkosti z kameňa vytesaná postava padlého vojaka.

Jeho autormi sú akademických sochár Juraj Bartusz a architekt Viktor Malinovský. Keď dostal ponuku od Pamiatkového úradu, neodmietol, téma vojny mu nebola cudzia. Na vlastnej koži totiž zažil jej hrôzy. Počas Druhej svetovej vojny ho zranila mína.

Jediné dielo s vojnovou tematikou

Pamätník na Verejnom cintoríne v Košiciach tvorili s architektom Viktorom Malinovským.

„Spolu sme vymysleli koncepciu. Tie dva kamenné bloky sú rez do zeme a medzi nimi pod zemou kľačí a opiera sa o stenu vojak,“ priblížil Bartusz a ako povedal, bolo to jeho jediné dielo s vojnovou tematikou.

Pamätník sekali v kameňolome, neskôr ho previezli na cintorín. S prípravami, zhotovením modelu a vyhotovením to trvalo približne dva roky.

Otec nezniesol potupu

Juraj Bartusz síce už celé desaťročia žije v Košiciach, pochádza však z okresu Nové Zámky. V dedine Kamenín sa narodil v roku 1933. A aj jeho rodinu kruto poznačil „Víťazný február“ 1948.

Jeho otec, pôvodne betonársky majster, si ešte pred vojnou založil vlastnú firmu a tá veľmi dobre fungovala, až kým sa po vojne k moci nedostali komunisti a nastal proces znárodňovania.

Keďže Jurajov otec kládol odpor voči tomu, aby mu zobrali jeho firmu, zatvorili ho do väzenia v Štúrove.

„Chceli ho dostať preč z jeho vlastnej firmy a aj sa im to podarilo. Z väzenia sa však napokon už nevrátil,“ spomína Bartusz.

„Keď raz väzni prechádzali cez mesto do štúrovskej jedálne cez rušnú ulicu, skočil pod auto. Nevydržal to. Bol Štúrovčan, narodil sa tam a poznali ho ako poctivého človeka. Teraz bol vo svojom rodnom meste s putami na rukách.“

V Košiciach bolo množstvo práce

Po ukončení strednej aj vysokej umeleckej školy v Prahe s čerstvým titulom akademický sochár aj s manželkou poslúchol radu známych a prišli žiť do Košíc.

Juraj sa zamestnal na propagačnom oddelení vo Východoslovenských železiarňach a popri tom skúšal rôzne sochárske súťaže.

Po prvej vyhratej súťaži v roku 1970 na Pamätník krompašskej vzbury sa osamostatnil a stal sa na plný úväzok sochárom. Potom prišli ďalšie zákazky, ako pamätník pre Fakultnú nemocnicu Louisa Pasteura v Košiciach.

„Práce v Košiciach bolo pre sochárov strašne veľa, dokonca tí bratislavskí k nám chodili robiť.“
Štátna bezpečnosť však veľmi pozorne bdela nad výtvarníkmi a raz sa do problémov dostal aj J. Bartusz. V zahraničí totiž vystavoval umelecké dielo, ktoré neprešlo ideologickou komisiou, za čo mohol ísť aj do väzby. Napokon sa z toho dostal bez ujmy.

Na oficiálnych výstavách však jeho diela veľmi nebolo vidno: „Bolo to také obdobie, že slabým umelcom sa veľmi dobre darilo. Pomáhalo im najmä, keď vstúpili do komunistickej strany. Dostali toľko práce, že nestíhali všetko robiť. Neprajem vám obdobie, ktoré sme zažili.“

Nové začiatky

Po revolúcii nastali na vysokých umeleckých školách zmeny. Juraj Bartusz spolu s Jozefom Jankovičom a Jurajom Melišom položili na Vysokej škole výtvarného umenia základy sochárstva. Neskôr ho na tejto škole vymenovali aj za profesora.

V roku 1998 sa rozhodol založiť Fakultu umení na Technickej univerzite v Košiciach, aby mladí talentovaní ľudia ostali koncentrovaní aj v „metropole východu“.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári