KOŠICE. Na košickú likérku z povojnových čias, kým ešte bola súkromným podnikom Hankovcov, si už zrejme veľa Košičanov nepamätá.
Ale aj tento príbeh je dôkazom toho, že Víťazný február 1948 zničil množstvo životov. Aj život Jozefa Hanka.
Narodil sa v roku 1913 v Prievidzi, kde vychodil prvé tri triedy ľudovej školy, neskôr pokračoval na ľudovej škole v nemeckom jazyku v Sklenom a napokon sa v Kremnici vyučil za obchodníka.
Spočiatku pomáhal v obchode nevlastnému otcovi, potom sa zamestnal u židovského obchodníka z Trnavy, ktorý vlastnil pálenicu a likérku na juhu Slovenska.
Práve tam sa priučil remeslu, ktoré sa stalo jeho živobytím a naučil sa mnohé receptúry, ktoré využil v budúcnosti.
Po tom, čo juh Slovenska pripadol Maďarsku síce narukoval do vojny, no onedlho ho ako údajného Nemca prepustili.
Počas Slovenského štátu teda začal podnikať najskôr v rodnom kraji, ale neskôr sa rozhodol zmeniť región. Poslúchol totiž radu bratranca, ktorý ho nahovoril, aby sa presťahoval do Košíc. Tu po vojne začali prevádzkovať likérku.
Keďže bol Jozef Hanko v tomto biznise skúsený, obchodu sa darilo. Usadil sa, založil si rodinu a žil spokojný život. Februárové udalosti v roku 1948 však všetko zmietli ako cunami.
Radšej Austrália ako socialistický duch
Ako neskôr porozprával, už pri prvých nárokoch znárodňovania mu bolo jasné, že toto nechce, pretože by stratil úplne všetko, čo roky s námahou budoval.
A tak začal premýšľať nad odchodom do zahraničia: „Bratranec začal kurizovať znárodneniu, že sa bude lepšie gazdovať, keď budeme gazdovať pre štát, už v socialistickom duchu. Ja som ale videl, že tu končím, toto nemá budúcnosť – byť zamestnaný a všetko dávať, už do hotového prídu, tak som sa postavil na odpor a povedal som, že tu mi pšenička neporastie; že pôjdem pravdepodobne do Austrálie.“
Monster proces
Rovnaké snahy mali aj jeho priatelia a známi. Ale tieto ich úmysly nezostali také utajené, ako si mysleli.
Všetko nasvedčuje tomu, že medzi sebou mali agenta, ktorý ich prezradil, pretože skôr než stihli svoje plány naplniť, zatkli celú skupinu, ktorá plánovala ujsť a s ňou aj ďalších, ktorí o tom vedeli a nič neoznámili. Zatknutých a súdených bolo 20 ľudí.
„Ja sa pozerám na vtedajší politický beh tak, že mali záujem chytro nás pozatvárať, čím viac zneškodniť, zastrašiť zvyšok, aby sme sa ani jeden neodvážili robiť protištátnu činnosť,“ konštatoval J. Hanko, pre ktorého tým odštartovali tie najstrašnejšie roky života.
„Začali ma vypočúvať. Ale hneď zhurta, hneď s bitkou, s krikom na mňa v takej miestnosti, kde som počul druhých kričať, ako som aj ja postupne kričal. Hneď sa ma pýtali na toho, na hentoho, na moju rodinu, na známych, komu som čo povedal, sľúbil, že pôjdem do zahraničia, a kázali mi kľaknúť na stoličku. Bol som otočený k operadlu, a ako som kľačal, topánky vyzuté, s pendrekom s celou silou po podošvách ma tak bili, že mi opuchli nohy a boli modré, úplne ako atramentom poliate,“ opisoval hrôzy, ktoré sa diali vo vypočúvacej miestnosti.
Roky pri ťažbe uránu
Za zločiny velezrady a vyzvedačstva v roku 1949 dostal 15 rokov basy.
Po prechodných „pobytoch“ v Bratislave a v Leopoldove ho v roku 1950 transportovali do lágrov na ťažbu uránu; najskôr na tri roky do Jáchymova a potom do Příbramu, kde strávil sedem rokov.
„Raz ma zavolali na veliteľstvo a tam mi bola ponúknutá spolupráca, aby som ovplyvnil kamarátov a až budem takto ďalej pracovať, budem mať možnosť, že ma prepustia domov. No, to boli lákadlá, ktoré oni veľmi veľa používali. A boli aj takí, čo prišli a povedali na rovinu: „Áno, ja som podpísal.“ Samozrejmá vec, že ja som to odmietol. Hovorím: ´Pozrite sa, koľkých ste už ponúkli, koľkí vám to aj podpísali a domov nejdú.´“
Keď sa vrátil z veliteľstva, kamarátom prezradil, čo od neho chceli. Vedenie pracovného lágra sa to dozvedelo za pol hodiny.
O takýchto ponukách sa však nesmie len tak rozprávať, preto nasledoval trest – štrnásť dní fárať len o polovičnej dávke stravy.
Z Košíc ich vyhnali
Jeho väzenie sa napokon skončilo v máji 1960, keď bol Jozef Hanko na základe amnestie prezidenta Antonína Novotného z väzenia prepustený.
Mohol sa opäť vrátiť k svojej rodine, ktorá však tiež okúsila hnev komunistického režimu.
Manželka s dvomi malými deťmi sa musela vysťahovať z bytu v Košiciach a bez majetku, no zato s nálepkou nepriateľa vtedajšieho zriadenia, bola nútená odísť do Skleného...
Víťazný február - politický prevrat
Politický prevrat. Tak hodnotí udalosti z 25. februára 1948, ktorý znamenal nástup komunistickej totality, väčšina slovenských historikov.
Tohto roku si od Víťazného februára, ktorý zmenil našu krajinu, pripomíname 70 rokov.
Neprišiel zo dňa na deň. Komunisti sa na prevzatie moci pripravovali už od mája 1946, keď vyhrala voľby na Slovensku Demokratická strana (DS).
Zlom prišiel na jeseň 1947, keď vzniklo na popud Sovietskeho zväzu Informbyro, ktoré riadilo komunistické strany v krajinách východného bloku.
„Sovieti kritizovali československých komunistov, že sa im stále nepodarilo získať absolútnu moc. V iných krajinách už mali v tom čase dominantné postavenie,“ uviedol v jednom rozhovore pre denník SME historik Marek Syrný z Múzea SNP v Banskej Bystrici.
Viacerí odborníci hovoria o tom, že neexistovala reálna sila, ktorá by mohla februárové udalosti zvrátiť.
Demokratická strana sa o to síce usilovala, ale už v roku 1945 mala Komunistická strana len na Slovensku 197 000 členov.
Ďalší síce vravia, že demokrati podcenili situáciu a február ich zaskočil, no ako zdôraznil Syrný, komunisti by získali moc, aj keby demokrati kládli väčší odpor. Československo skrátka bolo začlenené do sovietskej éry vplyvu.
K dôležitému zlomu napokon došlo za pár dní – 20. februára ministri nekomunistických strán podali demisiu, 21. februára – komunisti stupňovali tlak, zriadili akčné výbory a ozbrojené Ľudové milície, 24. februára nastal generálny štrajk s účasťou 2,5 milióna ľudí a 25. februára Beneš prijal demisiu 12 nekomunistických ministrov a súhlasil s doplnením vlády komunistami, ktorých navrhol Klement Gottwald.
V podstate jediným viditeľným odporom voči tomuto prevratu bol pražský pochod, do ktorého sa zapojilo asi päťtisíc vysokoškolákov. Vybrali sa rovno na Pražský hrad, za prezidentom Edvardom Benešom, no ten ich neprijal.
Celé štyri desaťročia potom komunisti tento prevrat oslavovali ako „februárové víťazstvo pracujúceho ľudu“.
Sľubovaná „nová spoločnosť“ sa začala budovať okamžite po prevrate. Jej stavebnými kameňmi sa stali cenzúra, znárodňovanie, májové voľby s jednotnou kandidátkou či previerky.
Zmeny sa však robili podľa sovietskeho vzoru a k slovu sa tak dostala typická stalinská brutalita.
V najväčšej miere sa to prejavilo pri kolektivizácii vidieka. Vytváranie jednotných roľníckych družstiev bolo síce dobrovoľné, v skutočnosti komunistická moc lámala odpor roľníkov násilnými metódami.
Najväčší odporcovia boli žalárovaní, posielaní do táborov nútených prác, ktoré na základe zákona vznikli už v novembri 1948.
Slovenský vidiek sa z kolektivizácie ekonomicky aj morálne spamätával až do začiatku 60. rokov.
Autor: www.upn.gov.sk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
