Jednou z troch ženských protagonistiek v pripravovanej premiére hry Štátneho divadla Košice Znovuzjednotenie Kóreí je aj hosťujúca GABRIELA MARCINKOVÁ MIHALČINOVÁ. Pre Prešovčanku, ktorú ľudia poznajú predovšetkým z televíznych obrazoviek a viacerých úspešných filmov, je účinkovanie v hre Joëla Pommerata debutom na košickom pódiu.
V pripravovanej premiére hry Joëla Pommerata hrá šesť hercov vyše päťdesiat postáv. Stretli ste sa s niečím podobným a ako vyzerá príprava herca, keď v jednej inscenácii hrá takmer desať úloh? V čom je to špecifické, možno aj z hľadiska prevlekov či pohybu na javisku?
– Počet postáv a z toho vyplývajúce „starosti a radosti“ boli jedným z dôvodov, prečo ma táto hra zaujala a prečo som sa na jej realizáciu tešila od okamihu, ako sme sa dohodli na mojom hosťovaní v Košiciach. Samozrejme, inscenácií, kde hrá herec viacero postáv, je viac – väčšinou ide o obsadzovanie viacerých menších postáv jedným hercom z ekonomických či praktických dôvodov. V tomto prípade ale ide o 27 skoro rovnocenných ženských postáv a rovnaký počet mužských postáv. Takmer všetky situácie (je ich 20) by boli v iných hrách dramatickými vrcholmi, tu sú „len“ ďalšími vynikajúcimi úvahami autora na tému – vzťahy a láska. Tie situácie sú tak dobré, že medzi nami počas rozdeľovania nastávali súboje – všetci sme chceli hrať všetko. Príprava je v niečom jednoduchšia, v niečom zložitejšia. Kým v bežných hrách musíte rozmýšľať nad oblúkom postavy, nad jej vrcholmi, nad jej farebnosťou a okamihmi, kde sa prezradia jej vlastnosti či tajomstvá, v tejto hre sa v rámci hereckej práce sústreďujeme skôr na to, čím sa jednotlivé postavy odlišujú a hľadáme v sebe rôzne energie a názory na riešenie rozmanitých vzťahových situácií. Ale je to nádherné – chvíľu ste podvádzaný, chvíľu podvádzate, potom ste zranený, hneď na to zraňujete... A to nás núti pozrieť sa na život z rôznych strán, čo je podľa mňa základom medziľudských vzťahov aj v bežnom živote.
Je vám niektorá z postáv alebo situácia, do ktorej sa dostane, bližšia ako ostatné a prečo?
– Vždy, keď sa chvíľu venujem jednej postave, začnú mi chýbať ostatné a teším sa na ne. Zatiaľ sme ešte v procese skúšania, takže neviem povedať, ktorá mi je najbližšia, keďže sa ešte snažím do premiéry skonkrétniť každú jednu z nich. Pomaličky ich spoznávam a verím, že ich ešte niečím obohatím. Od začiatku mi boli najsympatickejšie tri situácie, z ktorých hrám nakoniec len jednu... Počas skúšania mi k srdcu prirástli ďalšie tri a podľa reakcií divákov a mojich najbližších sa určite po premiére vykryštalizujú nejaké ďalšie (alebo naopak ubudnú).
Pommeratova hra je o vzťahoch medzi ľuďmi, o láske v rôznych podobách. Čo vy osobne považujete za najdôležitejšie vo vzťahu k inému človeku všeobecne a vo vzťahu k človeku, ktorého milujete?
– Mať veľkú dávku empatie. Dokázať rozpoznávať svoje emócie, vedieť ich komunikovať a vedieť pochopiť emócie toho druhého. Ale samozrejme, v rámci tejto otázky by sa dalo filozofovať veľmi dlho... Jednoznačne ale viem, že schopnosť „vykomunikovať“ si problémy pre mňa bola najdôležitejším faktorom, pre ktorý som sa rozhodla stráviť život s človekom, ktorého som si vybrala a ktorý si vybral mňa. Naša hra je z veľkej miery o nedorozumeniach medzi ľuďmi, o neschopnosti pochopiť toho druhého, o egoizme... jednoducho o neschopnosti porozumieť sebe a ostatným.
Kedy sa kryštalizuje vzťah dvoch ľudí, pri prvom stretnutí (láska na prvý pohľad) alebo je to to postupnosť istých situácií? Ako sa rodili vaše vzťahy?
– Pomerne skoro som prestala preceňovať „lásku na prvý pohľad“. Samozrejme, neskôr sa z prvej zamilovanosti môže vyvinúť aj láska... niekedy ale končíme sklamaní, lebo sme mali pocit, že sa stal zázrak, ktorý neskôr zmizol. Z mojej rodiny som mala príklad páru, v ktorom sa o problémoch vždy komunikovalo a kompromis bol veľkou súčasťou fungovania vzťahu mojich rodičov. Takže som od malička mala pocit, že si musím nájsť hlavne niekoho, kto je schopný takéhoto fungovania. No a kým ste vo fáze zamilovanosti, väčšinou prebieha silná idealizácia – aj seba, aj svojho partnera. Ja som svojich partnerov skúmala a pozorovala som si ich pri riešení problémov, rozprávala sa s nimi, ako si predstavujeme naše životy... A keď som našla niekoho, s kým to vyzeralo nádejne, vydala som sa. Rada by som povedala, že to bol zázrak a vedeli sme, že k sebe patríme od prvej chvíle, ale nebola by to pravda. U mňa všetky rozhodnutia prebiehajú v kombinácii rozum/cit.
Premiéra bude dva dni po sviatku zamilovaných. Prináša Pommerat aj nejaký návod na „znovuzjednotenie Kóreí“, ktorý by mohol pomôcť zamilovaným dvojiciam prekonávať rozdelenia?
– Minimálne ukazuje, že v niektorých problémoch nie sme sami a sú to v zásade štandardné situácie, ktoré vznikajú takmer v každom vzťahu. Situácie v hre sú trochu zveličené, niektoré smerom k humoru, niektoré sú dramatickejšie... v zásade sú ale hlavne veľmi ľudské a myslím, že diváci budú prekvapení, koľko príbehov už zažili, prípadne oni alebo ich známi zažili niečo podobné. A keď sa niekto po zhliadnutí hry hlboko zamyslí, možno príde aj na to, ako „znovuzjednotiť Kóreu“ aspoň vo svojom živote a v rámci svojich možností.
Pommerat je nositeľom ceny Moliéra, ktorý bol majstrom komédie. Je aj pripravovaná premiéra pohľadom na vzťahy medzi ľuďmi cez smiech vyvolávajúce situácie?
– Áno, aj. Situácie sú napísané veľmi ľudsky a vtipne. Vtipné je vlastne to, že sa to deje niekomu inému ako nám. Veď to všetci poznáme – s odstupom času sú nám mnohé tragické situácie, ktoré sme prežili, zrazu smiešne. Áno, rozprávame sa v hre o ťažkých témach, ktoré sú ale nesmierne vtipné. A také divadlo (a život) má zmysel – kde sa smiech strieda s plačom.
Pripravovaná inscenácia je vaším debutom na doskách Štátneho divadla Košice. Ako sa cítite v klasickom kamennom divadle?
– Veľmi príjemne. S režisérkou Julkou Rázusovou som pracovala niekoľkokrát predtým a toto je prvý raz, čo skúšku musíme ukončiť v presnom čase a neskúšame po nociach a úplne na doraz. Aby ste ma nechápali zle, s Julkou skúšam najradšej práve preto, že ide na doraz a núti k tomu aj všetkých jej spolupracovníkov. A v tejto inscenácii sa stretol tím ľudí, pri ktorých mi je veľmi dobre a teším sa na každú skúšku.
Ľudia vás poznajú predovšetkým z televízie, ale aj z filmových postáv. Chystáte v najbližšom čase niečo zaujímavé aj v tomto žánri?
– Teraz som v štádiu čakania, kedy uzrú svetlo sveta všetky projekty, ktoré som posledné dva roky točila. Jeden z nich je slovensko-český film Dôverný nepriateľ – milostný sci-fi triler, ďalší je český film Balada o pilotovi – historický film podľa skutočných udalostí... No a dva seriály – 16-dielny príbeh štyroch najlepších kamarátok s názvom Milenky a seriál Kuchyňa, čo je zase komediálny žáner. Na všetko z toho sa teším a z nakrúcania vo mne ostali len príjemné spomienky... Tak dúfam, že to tak bude vnímať aj divák.
Autor: Štátne divadlo Košice
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
