KOŠICE. Neverili by ste, aké zaujímavé rekvizity sa dajú vyrobiť z odpadu.
Plastové fľaše, kanistre, sudy, plechovky od nápojov, igelitové tašky, to všetko a ešte viac využili tvorcovia inscenácie Bábkového divadla Hľadá sa snehuliak.
Hlavnou postavou príbehu je snehuliak zvaný Špinuliak, podľa farby snehu pod mostom, kde býva malá tuláčka Boni.
Autora a režisér Petra Palika inšpirovala kniha rozprávok Jána Uličianskeho Snehuliacke ostrovy.
A keďže okrem bábkarskej réžie a dramaturgie vyštudoval aj odbor environmentálna výchova, ani sa nemožno čudovať, že myšlienky o ochrane životného prostredia zapasoval aj do tejto inscenácie.
Recyklovať môže znamenať aj tvoriť
„Chceli sme, aby inscenácia mala aj nejaké posolstvo, tak sme sa rozhodli pre tému recyklácie – aby sme nezabúdali na veci, ktoré sú staré, opotrebované, ale dajú sa nanovo využiť alebo nejako tvorivo spracovať. Mala by byť aj výtvarnou inšpiráciou pre deti. Hravosť a tvorivosť bola aj zásadným hnacím motívom pri tvorbe inscenácie. Preto celý tvorivý proces nebol nalinajkovaný dopredu, ale skôr sme hľadali, čo nám materiály ponúknu. Nachádzali sme tam jednotlivé obrazy a typy bábok. Herci k tomu tiež zásadne prispeli a inšpirovali sme sa navzájom,“ hovorí režisér o vizuálnej podobe najnovšej inscenácie.
Dopĺňa ho herečka Erika Orgován Molnárová: „Naozaj to bolo – škola hrou. Každý deň sme niečo vytvorili, vymysleli. Potrebovali sme šál – ´Jasné, ja mám doma taký, donesiem´. Skúsili sme, zafungovalo to. Keď je tam zmienka o jari, mohla by sa tam objaviť skutočná Jar. Vyskúšali sme, a tak sa tam objavuje plastová fľaša s touto etiketou. Každý sa do toho snažil dostať kus seba a svojich nápadov. Mňa ale najviac fascinuje to, že sme hrali doslova s odpadmi. Sama som bola prekvapená, čo všetko sa z odpadu dá urobiť, ako to funguje, aké to je živé. A dúfam, že aj deťom sa to bude páčiť a že to budú vnímať aj takýmito očami.“
Hlavné slovo pri konečnej podobe ale predsa mala scénografka Lenka Kadlečíková.
Bábkoherci už nie sú skrytí za paravanom
Erika si zahrala nielen poštárku, ale aj jednu z tuláčok, ktorá pomáha pri hľadaní Špinuliaka a rad ďalších postáv.
Vedie snehožrútov, sudičky a iné postavičky. Oproti činohernému herectvu, ktoré skončila na košickom konzervatóriu, si podľa nej bábkoherectvo vyžaduje väčšiu koncentráciu. Musia sa totiž sústrediť na viac vecí – animujú, čiže vedú bábky a zároveň musia hrať ako činoherci.
„Už to nie je ako kedysi, že herci boli skrytí za paravanom, nesmelo ich byť vidno. Dnes je to naozaj kombinácia činohry a bábkoherectva. A každý správny bábkoherec by mal vedieť všetko – animovať, spievať, tancovať, hrať na nejaký hudobný nástroj,“ zhŕňa požiadavky, aké sú na nich kladené.
Nehovoriac o tom, že väčšinou jeden účinkujúci hrá viacero úloh. V tejto inscenácii sa deťom predstaví pätica hercov, no počet postáv, ktoré stvárňujú, nie je jednoduché spočítať.
Prišla len na stáž
Tuláčku Boni hrá absolventka štúdia činohry na Akadémii umení v Banskej Bystrici Jana Štafurová. Do divadla prišla na stáž a už tu zakotvila.
„Ja som sa tu doslova našla. Vieme sa tu aj po kreatívnej stránke prejaviť a vyblázniť,“ s nadšením komentuje svoje trojročné pôsobenie v súbore.
Začiatky neboli úplne jednoduché. „Náročné je to po technickej stránke. Musela som sa naučiť najmä princípy – kedy sa smie bábka hýbať, kedy nie, každá má svoje pravidlá, každá sa hýbe inak, treba si nájsť hlas... A ešte je veľa technických vecí – treba pripraviť toto, tamto, sem niečo položiť, pripraviť rekvizity partnerovi aj sebe. Veľa vecí sa deje aj vzadu za paravanom, nielen pred divákmi. A náročné je to na oboch stranách.“
Janina postava Boni je tentoraz činoherná, možno teda pre ňu o niečo jednoduchšia ako napríklad účinkovanie v jej srdcovej inscenácii Čert a Kača.
Práca pre deti je poslanie
Výpravu po Severnom ľadovom oceáne absolvuje Boni s kamarátmi – tulákmi a vedie ich kapitán Vykuk. Mrzutého starého námorníka na dôchodku hrá Miroslav Kolbašský.
Pri svojom prvom predstavení pred detskými divákmi v Bábkovom divadle v Košiciach pochopil, že práve to je jeho životné poslanie.
A tak pochybnosti, ktoré v ňom hlodali, keďže po príchode neovládal prácu s bábkami, sa rozplynuli a už 24 rokov je verný tejto scéne.
Na prvé stretnutie s bábkovým divadlom ostala Mirovi spomienka z detstva. Zmeškal odchod zo školy na predstavenie v Štátnom divadle.
Otec, v snahe priviesť ho k spolužiakom, omylom zamieril do Bábkového divadla. Aj keď boli na zlej adrese, ostali a rovnako Mirovi dodnes ostal zážitok zo scény, kde je teraz doma.
Marionety, javajky a iné bábky
Aj keď z odpadu, predsa sú to bábky – rôznych veľkostí i typov. Herci tak dostali rad príležitostí zahrať si s viac či menej obľúbenými.
Juraj Fotul vidí čaro aj v takýchto, plastových, bábkach. Hrá tu jedného z tulákov a popri tom napríklad i snežného muža Yetiho, ktorý vie o všetkom, čo sa udeje.
Na scéne sa objaví ako kus nábytku či paplón a svojou podobou zaskočí aj Boni s kapitánom.
Juraj najradšej pracuje s manekýnmi, to sú väčšie bábky, a s maňuškami. Tiež je vyštudovaný činoherec, ale pozitívne vníma spojenie bábky a výraznejšej mimiky a gestikulácie herca.
Na scéne sa zvyčajne dobre baví a svoju prácu považuje za zábavu.
„V začiatkoch som poškuľoval po kabarete. Potom som si vyskúšal účinkovanie v opere, v kabarete i v činohre. Nikdy som ale nepodceňoval bábkoherectvo. Áno, nemáme vyslovených fanúšikov, lebo tie trojročné deti, aj keď sú nadšené, nám nenapíšu, neoslovia nás. Ale nechýba mi to.“
Herci si aj zaspievajú
Vo väčšine inscenácií divadla nechýba spev. Aj v tejto najnovšej si Juraj, a nielen on, môže zaspievať.
„Košický tím je šikovný. Sú tu zaujímavé typy a veľmi ma potešilo, že súbor je muzikálny. Ocenil to aj Martin Geišberg, autor hudby. Z pôvodne jednej pesničky sme to rozšírili na viaceré, aby si aj herci prišli na svoje,“ hovorí hosťujúci režisér Peter Palik.
„Účinkujúcich si vyberal sám režisér, takže ak s niečím nie je spokojný, môže sa hnevať len sám na seba,“ so smiechom prezentoval umelecký šéf divadla Ivan Sogel.
Zloženie súboru je však výsledkom práve jeho práce. V divadle s menšou prestávkou pôsobí od roku 1978.
„Mali sme napríklad dvoch absolventov 'bábkariny' v Prahe, štyroch bábkohercov z VŠMU, máme dvoch konzervatoristov, troch filozofov, huslistu i hutníckeho inžiniera. Trochu zvláštne poskladaný súbor, ale snažím sa nájsť vhodných hercov, najmä z východného Slovenska. U nich je väčší predpoklad, že nám neujdú,“ vysvetľuje Ivan.
„Na javisku sa hráme“
Peter Creek Orgován, ktorý okrem tuláka v najnovšej rozprávke s pomocou veľkého plastového suda hrá aj cisára Ľadovíta XIV., prišiel pred rokmi do divadla ako huslista v pamätnej inscenácii Jezuliatko.
Na husliach, ale už aj na gitare, klavíri, harmonike si zahrá na pódiu i v súčasnosti, no diváci ho poznajú predovšetkým ako bábkoherca.
„Toto nie je povolanie, to je – celoživotná zábava. My sa stále hráme,“ definuje Peter Orgován svoju prácu.
Rád robí s maňuškami a najviac si pochvaľuje prácu s javajkami. „Keď sme robili Zázračný kaleidoskop, vodili sme javajky traja, štyria. To bolo treba naozaj prepracovať. Ale ten pohyb je potom dokonalý.“
Keď nehrá, zájde si do hľadiska a pozrie si kolegov. Pri hre Guľko Bombuľko si všimol jeden zaujímavý fakt.
„V hre sa herci pýtajú detí, čo je v živote najdôležitejšie. A bol som prekvapený, deti najviac kričali – peniaze,“ spomína si Peter.
Rodičov je ťažšie zaujať ako deti
Mnohí rodičia prídu do divadla so svojimi deťmi a o viac sa nestarajú. Práve preto majú niektorí herci na nich ťažké srdce.
„Prichádzajú si sem len oddýchnuť, nepoučia deti, nechajú ich behať po sále a sami hľadia do mobilov alebo dokonca telefonujú,“ posťažoval sa umelecký šéf.
Tvorcovia najnovšej hry sa preto snažili vytvoriť inscenáciu, ktorá by zaujala aj rodičov.
Možno ich oslovia práve slovné hračky. Inscenácia Hľadá sa snehuliak totiž ukázala, aké nespočetné množstvo variánt sa dá odvodiť od slov ľad, chlad, sneh...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
