KOŠICE. Len v dvoch mestách na Slovensku – v Bratislave a v Košiciach jazdia električky.
Metropola východu sa môže pochváliť aj tým, že bola prvým mestom na našom území, ktoré zriadilo mestskú hromadnú dopravu.
Takzvaná „konka“, teda konská železnica začala fungovať v novembri 1891 a jej éra trvala do 28. februára 1914, keď ju nahradila elektrifikovaná doprava. V uplynulých dňoch teda košické električky oslávili 104. narodeniny.
Prečo existujú električky len v Bratislave a v Košiciach naznačil známy turistický sprievodca a historik Milan Kolcun: „Keď mesto bolo dosť veľké a našiel sa nejaký podnikateľ, ktorý by prevádzkoval električky, a magistrát to podporoval, tak boli predpoklady na vznik električiek. Oplatí sa to však len vo väčších mestách a aj preto sa hovorí, že električky sú mestotvorný prvok.“
Prvý pokus padol
Elektrifikácia tratí v Košiciach sa však nerodila ľahko. Vtedajší dopravný podnik Košické pouličné dráhy (Kassai közúti vasút – K. K. V.) dostal koncom mája 1901 ponuku od berlínskej spoločnosti Allgemeine Elektricitäts Gesselschaft (AEG) na prestavbu a elektrifikáciu tratí a vozovne, dodávku vozidiel a vybavenia.
Tú po niekoľkých úpravách mesto schválilo 27. októbra 1901. Neskôr spoločnosť AEG od celého projektu ustúpila, a tak ešte ďalších osem rokov fungovala konská či parná doprava.
V októbri 1909 mestu predložila svoju ponuku ďalšia nemecká spoločnosť pre výstavbu a prevádzku železníc a žiadala od mesta koncesiu na prestavbu pôvodnej pouličnej železnice na elektrickú, pričom sa počítalo s investíciami na výstavbu v celkovej výške 1 600 000 korún.
Dostali aj dotáciu
Nastala vtedajšia obdoba verejného obstarávania, do ktorého sa prihlásili štyri spoločnosti – jedna z Berlína, dve z Budapešti a jedna z Prešporku, teda z Bratislavy.
Valné zhromaždenie mesta schválilo 14. mája 1910 ponuku berlínskej firmy Henning Hartwich & Co. a následne odklepli dotáciu 27 000 korún ročne.
Zmluva medzi mestom a firmou bola uzavretá na 60 rokov s tým, že po uplynutí tejto doby, teda v roku 1973 celá infraštruktúra, vozidlový park a majetok spoločnosti prejdú do výhradného majetku mesta bez nároku zaplatenia protihodnoty.
Kolcun: Škoda, že staré trate zrušili
A mohlo sa začať s budovaním električkových liniek. Tie boli, samozrejme, iné, než ich poznáme dnes. Električky chodievali aj na miesta, kde ich dnes už nemôžete stretnúť.
„Električka jazdievala po Hlavnej ulici, ďalšie trasy smerovali na Aničku, do Čermeľa, do dediny Ťahanovce, aj na odbočku k verejnému cintorínu. Dnes už chýba aj okruh okolo centra, teda taký, pri ktorom električka, keď prešla Hlavnou ulicou, odbočila na Masarykovu a potom Svätoplukovu a až na stanicu. Škoda, že to zrušili, a škoda, že sa nepostavili ďalšie trasy. Napríklad električka kedysi mala ísť až do centra Šace, do Košickej Novej Vsi, a tiež na Sídlisko Ťahanovce. Tie posledné tri mali byť hotové do roku 2000, ale po Nežnej revolúcii z toho zišlo. V pláne bola aj visutá lanovka na Furču, alebo z Čermeľa na Bankov. Toto bolo koordinované s trolejbusovými trasami, ktoré už tiež, žiaľ, zanikli,“ konštatuje M. Kolcun.
Ako prebiehala výstavba?
Výstavba novej električkovej trate sa začala na jeseň 1912.
Trate s rozchodom 1 435 mm boli jednokoľajné, okrem trate na Hlavnej ulici, v úseku od Immaculaty po Vedeckú knižnicu, ktorá bola dvojkoľajná. Celková dĺžka tratí bola 24 636 metrov.
V historických záznamoch a knihách možno nájsť množstvo zaujímavých detailov z výstavby.
– 20. februára 1913 predpoludním boli dodané stĺpy trakčného vedenia. Zložené boli pri vchode do administratívnej budovy KVKV na rohu Bocskayho okružnej a Barossovej okružnej. Popri rozbiehajúcej sa výstavbe koľají sa tak mohla rozbehnúť aj montáž vedenia. Za dobrého počasia sa robotníkom podarilo spraviť denne 500 až 600-metrový úsek vedenia a 300 až 400-metrový úsek koľaje.
– 9. apríla 1913 boli dodané komponenty pre výstavbu čakární. Tie boli navrhnuté na siedmich miestach – cintorín, Franckova továreň, Alžbetino námestie (Nám. osloboditeľov), Námestie Františka Jozefa (Námestie Maratónu mieru), Nápravnovýchovný ústav (Havlíčkova), továreň na klince (bývalá továreň v Čermeľskom údolí) a Čermeľ, kiosk. Prvých šesť čakární bolo postavených z ocele na základe budapeštianskeho vzoru. V Čermeli bola z dreva a tehál vo švajčiarskom štýle postavená secesná budova konečnej zastávky. Predlohou pre ňu bola budova konečnej zastávky Zugliget v Budapešti.
– 10. decembra 1913 popoludní sa uskutočnila prvá skúšobná jazda nových nákladných vozňov pod vedením Eleméra Köpesdyho. Košická polícia vyzvala obyvateľstvo k obozretnosti pri prechádzaní ulicami.
– 16. decembra 1913 vyšla správa, že osobná doprava bude spustená až o niekoľko mesiacov, keďže ešte neboli dodané osobné vozne. Situáciu skomplikovali aj technické problémy na Kuzmányho ulici, ktoré vyšli najavo na skúšobných jazdách. Tamojšiu trať bolo potrebné prestavať.
– 22. decembra 1913 došlo k smrteľnému pracovnému úrazu robotníka, ktorý pracoval na trakčnom vedení na Bocskayho okružnej. Bol zasiahnutý elektrickým prúdom, utrpel ťažké popáleniny, ktorým podľahol.
– 30. decembra 1913 bola spustená riadna prevádzka nákladnej dopravy.
Ako často a za koľko?
V októbri uverejnila košická tlač prvé oficiálne návrhy na intervaly spojov.
Po Hlavnej ulici mali premávať električky každých 6 minút, takisto aj po Bethlenovej okružnej (Kuzmányho).
Do Čermeľa a na cintorín sa malo jazdiť každých 12 minút. Jazdiť mali sólo vozne, výnimkou malo byť len letné obdobie a obdobie Dušičiek, keď sa počítalo s vypravovaním väčších súprav.
Odhadovalo sa, že v prípade pekného letného počasia sa do Čermeľa prepraví 1 000 až 1 500 ľudí za hodinu.
Po vzore Budapešti boli navrhnuté mimoriadne spoje ku nápravnovýchovnému ústavu a cintorínu po skončení večerného divadelného predstavenia.
Každá z troch trás/liniek bola rozdelená na niekoľko nedeliteľných úsekov. Cestovné na každom takomto úseku bolo 12 fillérov.
Preprava po dvoch úsekoch stála 20 fillérov a po troch úsekoch 30 fillérov. Cestovné lístky boli na viacúsekových jazdách prestupné.
Za dvanásť fillérov ste sa mohli odviezť napríklad zo stanice na Námestie Františka Jozefa (po Hlavnej ulici), či z Alžbetinho námestia ku Franckovej továrni.
Dvadsať fillérov stál lístok zo stanice k nápravnovýchovnému ústavu, zo stanice do Čermeľa, alebo z Franckovej továrne na Námestie Františka Jozefa.
Veľká sláva
Slávnostné otvorenie prevádzky osobnej električkovej dopravy sa uskutočnilo 28. februára 1914 o 9.00 hod. pred radnicou a divadlom a prišlo naň nielen veľké množstvo zvedavých obyvateľov mesta, ale aj „papalášov“.
Okrem poslancov, mešťanostu a jeho námestníka nechýbal ani župan Abovsko-turnianskej župy, kráľovský ministerský hlavný inžinier, hlavní inžinieri a kontrolóri kráľovských železníc (MÁV), Košicko-bohumínskej železnice (KBŽ), aj duchovní.
Pred radnicou vyčkávala kolóna električiek s číslami 2, 4, 8, 9 a 10.
Dvojku slávnostne pokrstil rímskokatolícky farár Ľudovít Konrády a potom nasledovala kontrolná jazda po všetkých tratiach.
Po jej skončení hlavný inšpektor Štefan Rohrman vydal povolenie na otvorenie prevádzky. Popoludní začali električky premávať aj pre verejnosť.
Nehody sa nevyhli ani priekopníkom
Hoci v prvých rokoch električkovej dopravy nebolo v košických uliciach toľko áut a iných dopravných prostriedkov ako teraz, dopravné kolízie boli bežnou súčasťou života.
A kým si ľudia na električky zvykli, to tiež chvíľu trvalo. V historických podkladoch sa však dajú nájsť aj kuriózne nehody.
Do roku 1918 došlo k niekoľkým desiatkam dopravných nehôd a mimoriadnych udalostí. Išlo o zrážky električiek s inými dopravnými prostriedkami, vzájomné kolízie električiek i zrážky s nedisciplinovanými chodcami.
Nehody si za prvých päť rokov prevádzky električiek v Košiciach vyžiadali približne desiatku obetí.
Zrejme prvá nehoda sa stala krátko po spustení električiek, 5. marca 1914.
Na dnešnom Námestí osloboditeľov došlo vo večerných hodinách k zrážke osobného vozňa s povozom prevážajúcim sódovú vodu.
Výsledkom nehody bol zničený povoz a zdemolovaný stĺp pouličného osvetlenia.
Ľahkými zraneniami vodiča a sprievodcu električky sa skončila kolízia 23. februára 1915.
Na dnešnej Bencúrovej ulici sa zrazil osobný vozeň s odstaveným nákladným vozňom.
Osobný vozeň smeroval od železničnej stanice ku stanici Červeného kríža pre chudobných nemocných na severnom konci ulice.
Vodič električky za tmy nespozoroval pred sebou odstavený neosvetlený nákladný vozeň, do ktorého narazil.
Vodič sa bujaro zabával so sprievodkyňou
Z kategórie kurióznych je nehoda, ktorá sa stala 24. augusta 1915 okolo 8. hodiny ráno na dnešnej Štúrovej ulici.
Išlo o vážnu nehodu osobnej električky číslo 5 s povozom prevážajúcim mlieko. Po náraze došlo k prevráteniu povozu – vodič utrpel ľahké a jeho spolujazdkyňa ťažké zranenia.
Vyšetrovanie nehody košickou políciou ukázalo, že príčinou nehody bolo porušenie predpisov zo strany vodiča električky a sprievodkyne.
Podľa výpovede cestujúceho vodič nedával pozor na trať, ale sa bujaro zabával so sprievodkyňou, pričom ignoroval aj upozornenia cestujúcich, aby sa venoval riadeniu električky.
Posádka zbadala povoz príliš neskoro a nebola už schopná zrážke zabrániť.
Veľmi závažné nedodržanie predpisov zapríčinilo čelnú zrážku električiek v Čermeľskom údolí dňa 19. septembra okolo 20. hodiny.
Vodič električky idúci z mesta nepočkal v zastávke pri Továrni na klince na prejazd električky z Čermeľa, vošiel na jednokoľajnú trať a o niekoľko desiatok metrov ďalej došlo k čelnej zrážke.
Tá si vyžiadala niekoľko ľahko zranených cestujúcich.
Štyridsať rokov od najväčšej tragédie
Pondelok 30. októbra 1978 sa do dejín košickej dopravy zapísal ako čierny deň.
Bol práve pondelok, začiatok nového pracovného týždňa. Na zastávkach MHD všade veľa ľudí.
Všetci sa chceli dostať do autobusov a električiek, aby sa včas dopravili za každodennými povinnosťami.
Bežný ranný kolorit prerušila tragédia, ktorá sa stala pod amfiteátrom pred pol ôsmou.
Pri jazde z kopca sa vykoľajili dva vozne súpravy električky číslo 6 a hrozná tragédia si vyžiadala 9 životov cestujúcich od 14 do 74 rokov.
V to nešťastné ráno mala osudná súprava električiek za sebou niekoľko najazdených kilometrov.
Všetko fungovalo ako malo a nič nenasvedčovalo tomu, že ani tie zvyšné kilometre nebudú iné. Naposledy prešla celou terasou a zastala na križovatke pri terajšej fakultnej nemocnici.
Oba vozne boli plné, odhadom sa v každom viezlo asi 100 ľudí. Pri schádzaní z kopca električka nabrala rýchlosť, ktorá nebola obvyklá. Vodička začala kričať, aby sa ľudia držali, lebo jej nefungujú brzdy...
Šestka sa vykoľajila. Vyvrátené vozne zastavili stromy, všade bolo rozbité sklo a pokrčené plechy, rozsypané nákupy i školské aktovky. A medzi tým telá ľudí.
Policajné uznesenie
Podľa oficiálneho uznesenia Odboru vyšetrovania Verejnej bezpečnosti Mestskej správy ZNB v Košiciach zo dňa 27. 12. 1978, pri havárii električky utrpelo 10 ľudí ťažké a 80 ľahšie zranenia.
Deväť cestujúcich zomrelo priamo na mieste alebo na následky zranení či na poúrazový šok v nemocnici. Medzi nimi aj vodička električky.
V odôvodnení policajnej správy sa píše, že vodička o 6.55 h schádzala zo železničnej stanice cez Moldavskú cestu po Tr. SNP, pričom vozne sa v priebehu jazdy až po zastávku pri novej fakultnej nemocnici riadne zaplnili, električka bola plne obsadená.
„Vodička pri schádzaní dole kopcom smerom k amfiteátru nechala súpravu električiek dosiahnuť maximálnu rýchlosť plne zaťaženej električky, neskoro reagovala na značnú rýchlosť súpravy. Keď zistila, že nabrala značnú rýchlosť, začala zbrklo jednať prepínaním rôznych vypínačov nepodstatných na ubrzdenie električky a nepoužila správnu techniku jazdy. V dôsledku toho vozne neubrzdila a tie sa následkom rýchlosti 77,6 až 85,9 km za hodinu prevrátili. Vodička taktiež neupozornila cestujúcich na možnosť použitia záchrannej brzdy a taktiež sama záchrannú brzdu nepoužila, čo svedčí o tom, že neskoro a nesprávne reagovala.“
Vinník tragédie je teda podľa oficiálneho uznesenia jasný. Keďže vodička zomrela, podľa paragrafu 172 ods. 1 písmeno d/Trestného poriadku s poukazom na ustanovenie paragrafu 11 ods. 1 písmeno e/Trestného poriadku bolo trestné stíhanie, začaté dňa 30. 10. 1978 pre trestný čin všeobecného ohrozenia, zastavené.
Košická rarita
Košice sa môžu pochváliť aj unikátom, ktorý len tak hocikde nenájdete. Ide o električky – trojičky. Takto o nich vo svojej knihe Košické detaily II. napísal Milan Kolcun:
„Cestujem električkou číslo 6, (Ráno čo ráno).... Nie každé mesto má o svojej električkovej trati pesničku. Pri jej pohmkávaní si mierni pamätníci vybavia najčastejší typ električky, ktorý po tejto košickej trati (ale i po ostatných) jazdil, elegantný typ T3.Za jej nadčasový design môže František Kardaus (1908-1986).
Hlavný konštruktér Antonín Honzík k nemu prispel využitím aj moderných materiálov ako sklolaminát, plast, čím sa táto električka stala ľahšou než jej predchodkyne. Vnútri svietili či arytmicky poblikávali moderné žiarivky, plastové sedadlá sa stali dizajnérskou ikonou – každý typ zadku na nich sedel.
Úžasné električky typu T3 najprv vyskúšali v Prahe (1962), no hneď ďalšími mestami na svete, kam ich dodali, sa stali Brno a Košice (1963). Následne zaplavili mestá Sovietskeho zväzu, východnú Európu (s výnimkou Poľska), ba aj iné končiny sveta. V rokoch 1963 – 1987 ich rozposlali 11 353 kusov do 34 miest sveta. Vďaka tomu sa pražský podnik ČKD Tatra Smíchov dostal už v roku 1988 do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčší výrobca električiek na svete.
V Košiciach sme však z nich vytĺkli raritu, keďže náš dopravný podnik spriahol až tri T3-ky do jednej súpravy (od r. 1979). Na to sa neodvážili nikde inde v Československu. Takzvané trojičky premávali najmä po trase R1/RT od amfiteátra do Východoslovenských železiarní. A zmestilo sa tam aj 420 véesžetkárov naraz. Ak si to vydelíme troma vozňami, špičková kapacita (keď stojíte v električke len na špičke a poriadne si ani karty nezahráte) v každom z nich bola 140 osôb (oficiálna však len 23+87). Bolo to aj tým, že od roku 1976 sa vo vozňoch zrušilo miesto pre sprievodcu, ktorý predával lístky.
A hoci Londýn má svoj typický zdvojený poschodový autobus, Košice ho predbehli v horizontálnej dimenzii električkami – trojičkami.
Autor: imhd
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
