Stretáva sa aj so žralokmi. Pollák: Dobré je nepadnúť im na hlavu

(Autor: archív P. P.)
Marián Špacai|9. mar 2018 o 00:00

S Aviou sa týždeň terigali do Španielska. Takmer sa rozpadla.

KOŠICE. More ani oceán na Slovensku nemáme, ale i tak máme špičkového windsurfistu. Priamo v Košiciach.

Patrik Pollák to aj v neľahkých podmienkach dotiahol až k titulu majstra sveta a svojej vášni ostáva verný desaťročia. Na Slovensku je stále najlepší – nedávno obhájil prvenstvo v ankete Jachtár roka 2017.

O triumfe 45-ročného matadora v ankete nebolo pochýb. Vlani bol totiž bronzový celkovo a strieborný vo vekovej kategórii Masters na majstrovstvách sveta.

Na majstrovstvách Európy na Balatone skončil štvrtý v absolútnom poradí a obsadil 2. miesto v kategórii Masters.

Tým len potvrdil, že súčasťou absolútnej európskej a širšej svetovej špičky je nepretržite od prvého zisku titulu absolútneho majstra sveta v roku 2006.

O svojom koníčku, ktorý ho dostal aj na tri olympiády, vie rozprávať naozaj pútavo.

Začínal s lyžovaním

K windsurfingu ho priviedol otec Jozef, jeden z priekopníkov tohto športu u nás. K pohybu však mal blízko už oveľa skôr, venoval sa totiž zjazdovému lyžovaniu.

„Mojím maximom medzi lyžiarmi bolo neskončiť na majstrovstvách Slovenska posledný. Naopak, vo windsurfingu som sa relatívne rýchlo posunul na slušnú úroveň,“ odkryl dôvody prechodu zo zimného na letný šport. „Lyžovanie sa mi však stále páči. Možno keby v tých časoch existoval skikros, ktorý je dnes už aj na olympiáde, asi by som za tým šiel.“

Každopádne, rozhodnutie presedlať na windsurfing ľutovať naozaj nemusí.

„Keď som začínal na medzinárodnej scéne, reprezentačný tréner Československa Karel Menzl mi vysvetlil, že mám tak isto dve ruky a dve nohy ako všetci ostatní. To, že oni bývajú pri mori niekde vo Francúzsku alebo Austrálii je síce pre mňa hendikep, ale nie je to rozhodujúce. Nastavilo ma to pre celú kariéru, že treba pracovať, byť trpezlivý a keď to človek má rád a vydrží pri tom, raz sa úspechy dostavia. Šport je totiž o každodennej drine.“

Okrem absencie mora široko-ďaleko v okolí bolo Pollákovou nevýhodou i to, že nik pred ním na Slovensku windsurfing na takej úrovni nerobil.

„Musel som spraviť všetky zlé rozhodnutia, kým som našiel to správne. Bolo to v čase, keď sa východná Európa začala otvárať svetu. Držali sme spolu, trénovali i cestovali sme spoločne. Keďže Poliaci boli najsilnejší, my všetci ostatní sme sa museli naučiť po poľsky. Fungovali sme ako komunita a spolu sme sa dostali na takú úroveň. Poliaci sú dnes možno najlepší na svete.“

Kým napríklad v Poľsku funguje systém, u Pollákovcov to bola obeta a fanatizmus otca Jozefa a syna Patrika, ktorí na starej avii odjazdili stovky kilometrov celou Európou.

„Môj otec vraví, že windsurfing nie je šport, ale životný štýl. Ja som ho takto aj prežíval. Dnes, keď chce byť niekto na špičkovej úrovni, nemôže si robiť surf v zime v garáži, ako sme si robili my na začiatku kariéry. Žiaľ, štát dnes nezaujíma to, či populácia športuje. Pár jednotlivcov dostane podmienky a potom sa búšime do pŕs, akí sme skvelí športovci. Fungovať by to malo ako napríklad v severských krajinách, kde všetci bežkujú, preto majú najlepších bežcov na lyžiach. My však talent nenájdeme, lebo ho k športu nedostaneme. V okolí Košíc je napríklad päť lyžiarskych stredísk, no v zime fungovalo jedno a na ňom len jeden svah... Ako potom chceme mať lyžiarov? Spoliehame sa znovu na to, že niekoho rodič bude mať veľkú firmu, ktorá ho bude sponzorovať, aby mohol reprezentovať krajinu?“ mrzí skúseného borca stav športu u nás.

S kľúčom a kladivom sa dalo opraviť všetko

Vďaka windsurfingu prebrázdil mnohé kúty planéty.

Spočiatku na starej otcovej avii, čo môže pôsobiť idylicky ako v nejakom „road movie“, ale až taká selanka to teda rozhodne nebola.

„Keď ma vozil na preteky, otec šoféroval, varil i opravoval auto. V slovníku pri slove obeta by mal byť použitý jeden príklad z môjho života. Na začiatku mojej kariéry bolo treba ísť na jedny veľké preteky do Španielska. Otec si zobral v práci tri týždne dovolenky. Prvý týždeň preňho znamenal šesť dní po šestnásť hodín šoférovania do Španielska, pretože sme nemali na diaľnice a avia išla 80 kilometrov za hodinu. Nevedeli sme, kam ideme, nebol internet, žiadne navigácie, iba mapy. Druhý týždeň potom v Španielsku opravoval auto, ktoré sa cestou polorozpadlo. Tretí týždeň šoféroval naspäť. Takto ťažko v čase dovolenky odpracoval to, že ja som mohol byť týždeň na vode a pretekať. Keď som toto videl, pre mňa ani nebola iná možnosť, len urobiť všetko pre to, aby som niečo dosiahol a takto mu to oplatil.“

Legendárna avia napokon vydržala všetko, čo mala, a nielen pri tejto ceste, ale i pri desiatkach ďalších.

„Bolo to v podstate nezničiteľné auto. Cestou späť sme ho trinásťkrát opravovali. Nie ako dnes, keď sa niečo pokazí, tak človek vyberie mobil a prídu poňho. Našťastie, s kľúčom a kladivom sa vtedy v avii dalo opraviť všetko, stačili základné vedomosti o motore. Šport pre mňa takto bol aj školou života, kde som sa naučil, ako sa o seba postarať,“ priznáva Košičan a dodáva: „Po tom výlete sme auto zavreli na parkovisko a asi tri mesiace sme doňho nevošli. V hlave mi totiž hučalo ešte poriadne dlho.“

Vozili si so sebou aj 20 kanistrov s naftou

Spôsob prepravy Patrikovi ostal aj v ďalších rokoch. Na preteky sa presúva sám. Len auto je už lepšie.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Stretáva sa aj so žralokmi. Pollák: Dobré je nepadnúť im na hlavu