KOŠICE. Z archívu verejnej knižnice Jána Bocatia.
Prechádzka mestom
Jar sa vkradla do Košíc potichučky a nenápadne. Snáď prišla od Peštianskej cesty (dnes Južná trieda) na starom sedliackom voze alebo neviditeľnej vzducholodi, ktorá zopárkrát obletela vežu Dómu a vdýchla mierne teplo do aprílového ovzdušia. Odvtedy znejú košické zvony krajšie, ľudia sú veselší a marcové pivo je chutnejšie. Jar sa prehnala celou Hlavnou ulicou, vtisla sa do úzkych uličiek a cez otvorené okná si našla miesto v ľudských srdciach.
Na korze sa už objavili prvé jarné toalety, ale kde tu zahliadnuť ešte aj kožuchy a bundy. Kontrast v obliekaní v tomto čase je mnohokrát bizarný, ba niekedy do oči bijúci. Ženy zaplavujú ulice ako hučiaci roj včiel. Ich kroky nasledujú rezké kroky mladých dôstojníkov a generálov v červených nohaviciach.
Po ceste mestom vidím pred sebou dvoch tučných politizujúcich pánov. Majú oblečené hrubé zimné kabáty. Predpokladám, že obaja sú proti rozšíreniu volebného práva v krajine. V ich srdciach musí totiž panovať strašne veľký chlad.
Zahnem do jednej bočnej uličky. Moja cesta vedie pri klenutých bránach a zaujímavých starých domoch. Bože! Ľud si myslí, že len Hlavná ulica je pekná, že len tam sa vyplatí prechádzka. Veru, nie je tomu tak! Takéto štýlové a zachované ulice má len máloktoré mesto v Uhorsku.
Počul som, že mesto vyhlásilo súťaž na novú reguláciu mesta a že táto súťaž skončila pekným výsledkom. Pevne verím a chcem tomu veriť, že plány sú dobré, pekné a životaschopné. Ale už horím nedočkavosťou, aby som sa dozvedel viac detailov. Lebo nerád by som videl v našom meste, kde priam každý kameň žiari historickou patinou, veľkolepú a monumentálnu reguláciu.
... Pod jednou z brán zahliadnem bucľatého psa. Je škaredý, neforemný a zakrpatený, no vidno na ňom, že je oňho dobre postarané. Ako si tak ťarbavo polihúva, pripomína mi vojnového milionára s nevydareným kabátom na sebe. V tom sa z protiľahlého rohu ulice blíži vychudnutá vyžla. Inteligentné, múdre a ušľachtilé zviera. Je ale strašne zanedbaná, podvyživená, špinavá a huňatá. Ak by to bol človek, zaiste by mal deravé topánky a nohavice na franforce. Bojazlivo žmurkne na tlstého kuvasa, potom stiahne uši a chvost a smutne odcupotá preč. Hovorím mu: „Vidíš, kamarát, toto je vojna...”
Na konci ulice zbadám postávajúceho somárika zapriahnutého do malej vkusnej taligy. (Bez toho, že by som chcel vysloviť zlú slovnú hračku, všimol som si, že v Košiciach je pomerne veľa somárov). Urobil som s ním interview: „Aký je váš názor ohľadom konca vojny?” Somárik odmietol vyjadrenie. Len sa zadíval po mne s tými veľkými chmúrnymi očami a ako keby chcel povedať: „Na toto nedokážu odpovedať ani väčší somári než som ja sám.”
... Na okraji mesta ma prebudilo z mojej filozofujúcej nálady zvonenie električky. Veru, vyšiel som si dosť ďaleko. Neuškodilo by mi, ak by som spiatočnú cestu urobil električkou. Myšlienka síce logická, lež hodná uváženia, keďže pred pár dňami došlo k zdraženiu cestovného. Vďakabohu dlho som rozmýšľať nemusel, vozeň bol totiž do prasknutia obsadený. A tak som sa vrátil do svojho oslnivo zariadeného bytu po vlastných. Pod slovíčkom oslnivo si však treba vybaviť jedinú žiarovku. Môj nábytok totiž vôbec nie je oslnivý. Naproti tomu nikde inde nie sú tak oslnivé ceny zariadených bytov ako tu v Košiciach. Mesačne platím mizivých 110 korún. Aj strava je neuveriteľne drahá.
Ale to nevadí. Podstatné je, že už je tu jar. Hneď si sadnem za stôl a na večeru napíšem peknú, náladovú, jarnú báseň.
(Kassai Ujság, 24. 4. 1918)
Smrť a pohreb Červeného baróna
Let nad riekou Somme zo dňa 21. apríla 1918 bol posledným pre letecké eso, kapitána baróna Manfreda von Richthofena. Podľa svedectiev jeho druhov a ďalších rôznych hlásení, barón počas prenasledovania nepriateľského stíhacieho lietadla letel nízko pri zemi a kvôli technickej poruche musel núdzovo pristáť za nepriateľskými líniami. Vzhľadom na to, že pristátie dopadlo úspešne, existovala reálna šanca, že padol do zajatia. No podľa poslednej správy agentúry Reuters z 23. apríla je už jasné, že barón Richthofen zahynul. Vyzerá to tak, že ho zasiahla náhodná guľka vystrelená zo zeme. Jeho telo bolo pochované so všetkými vojenskými poctami na cintoríne v blízkosti pádu. Rakvu s telom baróna spustili do hrobu britskí dôstojníci. Na rakve bol umiestnený veniec s nemeckou kokardou a nápis: „Hrdinskému a zaslúženému protivníkovi.“
(Felsőmagyarország, 25. 4. 1918)
Kráľovnine meniny
Pri príležitosti menín uhorskej kráľovnej Zity sa dnes uskutočnili vo všetkých miestnych kostoloch slávnostné omše. Na pobožnosti v Dóme sv. Alžbety sa zúčastnili predstavitelia vojenských i civilných orgánov. V školách sa nevyučovalo, absentovali i prednášky.
(Felsőmagyarország, 28. 4. 1918)
Ukradol zlaté a strieborné mince
Turnianske žandárstvo nahlásilo košickej polícií, že Ján Szabó, 16 ročný obuvnícky učeň, ukradol v Turni (dnes obec Turňa nad Bodvou) 10 tisíc zlatých a strieborných korún. Je veľmi pravdepodobné, že chlapec sa ukrýva tu v Košiciach.
(Felsőmagyarország, 27. 4. 1918)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
