Kým pôsobil na Slovensku, celá jeho tvorba bola spätá s východom republiky. V regióne, v ktorom sa narodil, si hľadal všetky témy a považoval to za svoju pridanú hodnotu, pretože veľa tvorcov z týchto končín nepochádzalo. Na tohtoročnom Art Film Feste sa čerstvý nositeľ Ceny prezidenta festivalu, dnes už český režisér, predstavil nielen výberom z týchto svojich diel. V programe uviedol aj svoj celovečerný debut Džúsový román, ktorý mu tiež skomplikoval život.
Kým sa tento film dostal do trezoru, prešiel zaujímavú a nie krátku cestu. S čím ste sa počas nej stretli?
– Debutoval som ním na Barrandove v roku 1984 a dosť poznamenal môj život i moju kariéru. Trezorovaný bol až do Nežnej revolúcie a bol to počiatok môjho „pádu“, ktorý viedol k odchodu zo Slovenska. Vznikol na základe mojej poviedky z konca študentských liet. Ponúkol som ju na spracovanie Kolibe, kde som bol zamestnaný. Dramaturgička mi navrhla spojiť to s poviedkou Milky Zimkovej Pásla kone na betóne, pretože jej to pripadalo ako totožná téma. Zhodou okolností sme sa poznali zo strednej školy v Prešove. Vybudoval som teda prvú verziu scenára, v ktorom som využil i moje motívy. Potom ale medzi mnou a Milkou došlo k nedorozumeniu. Chcel som mať istotu, že jej obsadenie do hlavnej roly je správna voľba, tak som trval na hereckých skúškach. Je to bežný krok pri každom filme. Posilňuje vzájomnú dôveru a lepšie sa potom pracuje. Milka nechcela byť s nikým konfrontovaná, a tak sa za mojím chrbtom dohodla s národným umelcom Štefanom Uhrom, že tento film prevezme on. Dodnes to vnímam ako najväčší podraz, ktorý sa mi v mojej umeleckej kariére stal. Tak som znovu svoj Džúsový román prepracoval, preniesol som ho do českého prostredia a ponúkol Barrandovu, ktorý ho hneď vzal. Po realizácii však bol trezorovaný. Podráždila a prekážala pravdivosť, autentickosť príbehu.
Diváci si mohli pozrieť aj váš výber trojice filmov – dokument Oľgy Sommerovej o Marte Kubišovej, maďarský film Krajina búrok a road movie Dvadsať deväť paliem. Možno povedať, že aj táto voľba o vás veľa prezrádza?
– Všetky ich spája motív ľudskej slobody, práva vybrať si svoju cestu bez ohľadu na predsudky, na spoločenské zriadenie, na všetko, čo nás často chce prinútiť, aby sme svoje životy prežili inak, než to cítime, než chceme. To je aj môj životný leitmotív. Od samého začiatku som žil bez ohľadu na to, či mi to prináša úžitok a úspech alebo nie. Nikdy som nerobil nič, čo som nechcel, čo by bolo proti môjmu presvedčeniu. Tiež som nič nerobil len pre peniaze. Pre mňa boli najdôležitejšie radosť a uspokojenie, ktoré mi práca prináša. Vďaka tomu som vždy bol a dodnes som ostal slobodným človekom. Mne slobodu nepriniesla až Nežná revolúcia. Som vlastne šťastný človek, lebo som si dovolil žiť taký život, na aký asi mnoho ľudí nemá odvahu.
Asi aj preto ste sa počas svojej filmárskej kariéry stále borili s problémami. Tie z počiatkov napokon viedli k vášmu odchodu do Prahy v roku 1986.
– Po skončení štúdia réžie na FAMU som prišiel do Bratislavy. Písal som po slovensky, myslel som po slovensky, nakrúcal som filmy po slovensky, mal som preto pocit, že inde ako na Slovensku ani nemôžem pôsobiť. A len v Bratislave bolo možné pracovať vo filme. Skoro som tam však začal mať problémy a potom i na každom ďalšom pracovisku. Na Kolibe mi najskôr zakázali dokument Tam a späť, v televízii dokument Portrétik a tiež hraný film Brehy nehy so Zuzkou Kronerovou. V Prahe v Krátkom filme môj film Vlak do dospelosti tiež čakal na uvedenie až do novembra 1989. Medzitým, na jar 1986, som musel odísť z Koliby, a tak som na Slovensku už nemal žiadnu šancu pracovať ako režisér. Dokonca som sa dozvedel, že vtedy národný umelec Jozef Kroner, o ktorom som predtým robil stredometrážny film Trate života Jozefa Kronera, sa prihováral u generálneho riaditeľa televízie v Bratislave, aby mi dali prácu. Argumentoval, že: „sme malý národ a nemali by sme si likvidovať schopných a talentovaných ľudí, ktorí tento národ môžu pomôcť povzniesť“. Nepomohlo to. Dozvedel som sa o tom až po jeho smrti, a tak už som nemal možnosť sa mu poďakovať. Bol to jediný statočný postoj voči mne v tom čase.
Vtedy ste teda inú možnosť, ako odchod do Prahy, nemali. Ale nechýba vám dnes Slovensko, neuvažujete o návrate?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
