Česká režisérka Olga Sommerová si Košice zamilovala

Prvá dáma českého dokumentu Olga Sommerová sa na Art Film Feste prezentovala filmami, ako sme už u nej zvyknutí, o ženách.

V kine Úsmev si diváci mohli pozrieť príbeh speváčky Marty Kubišovej a v Tabačke svetoznámej opernej speváčky, ktorú sme ale v Československu takmer nepoznali, Sone Červenej.

Pre mnohých ľudí je česká speváčka Marta Kubišová nezabudnuteľná svojím spevom, ale aj životným príbehom.

Dokument Magický hlas rebelky je „svedectvom o dobe a režime, ktorý nemilosrdne menil osudy ľudí“ – tak ho vo svojom výbere charakterizoval režisérkin spolužiak z vysokej školy.

Publikum v kinosále rozhodne sklamané celovečerným dokumentom nebolo a odmenilo ho úprimným potleskom.

Naše stretnutie s režisérkou a scenáristkou tohto filmu sa teda začalo otázkou – čo potrebuje dokument, aby bol dobrý.

„V prvom rade je to téma, to je takých 70 percent úspechu. Pre mňa je dôležité, aby som sa tomu začala venovať, zbierať informácie a potom začnú prichádzať nápady. Myslím si, že dokument musí mať dramatický priebeh, so sekvenciami, ktoré kladiem za sebou alebo proti sebe a to je pre mňa potom tá hra, tá tvorba, to, čo ma najviac baví.“

To sa deje práve v strižni a túto fázu práce považuje Olga Sommerová za veľmi dôležitú, ako hovorí, bez jej prítomnosti sa nespracuje ani milimeter filmu.

Aj keď do strižne prichádza pripravená, často sa práve tam veci variujú a dotvárajú.

„A dôležité je, samozrejme, to posolstvo – čo chcem povedať a aj podľa toho to strihám. Chcem podať svedectvo o človeku a chcem niečo odkázať divákom. Vždy to musí byť niečo, čo nejako súvisí s demokraciou, s humanitou, s hrdinstvom tých ľudí, s ich príkladnosťou. Robím pozitívne filmy, i keď tie reálie sú často tragické alebo smutné.“

Jej hrdinami sú najmä ženy

Česká filmárka bola známa aj ako feministka, a tak nie div, že väčšina z jej 125 filmov je o ženách. K tým najnezabudnuteľnejším patrí dokument o Věre Čáslavskej, ktorá sa, podobne ako Marta Kubišová, stala obeťou komunistického režimu.

A do tretice sa vlani k týmto dvom filmom pridal aj príbeh Sone Červenej, za ktorý získala jeho autorka Českého leva v kategórii Dokumentárny film.

„Vyberám si ľudí, ktorí niečo dokázali a ktorí sa v živote zachovali čestne. To je tá munícia, ktorú filmár má,“ vysvetľuje autorka výber osobností do svojich dokumentov. A pri pozretí si filmov je zrejmé, že svojich „hrdinov“ pozná naozaj dobre. „Ja sa s nimi najprv spriatelím a musí to byť naozaj úprimné. Musia vedieť, že mám skutočný záujem. Mám rada, keď si s tými hrdinami tykám, lebo tak vzniká iný spôsob vzťahov, intímnejší. Môžem si aj viac dovoliť.“

V kontakte so svojimi hrdinkami či hrdinami ostáva režisérka aj po ukončení prác na filme. Výnimkou nie je ani Soňa Červená.

Speváčka, ktorá začiatkom 60. rokov musela odísť z Československa a ktorá bola obeťou prenasledovania nielen komunistickým, ale aj nacistickým režimom, nemá dcéru. Tak si ju trochu „prisvojila“. A naopak, „adoptívna dcéra“ sa netajila obdivom k tejto žene.

Keď sa Soňa Červená po niekoľkých desiatkach rokov v zahraničí po revolúcii vrátila do Česka a rozbehla svoju druhú českú opernú kariéru, mala 77 rokov.

Dnes má 93 rokov a stále je aktívna.

„Predstavte si, že pred premiérou Pikovej dámy vo februári v Brne, kam sa vrátila po 65 rokoch, spadla a zlomila si krčok stehennej kosti. No dva týždne po operácii sa postavila na javisko. Je to neskutočná osobnosť. Klobúk dole, my na ňu nikto nemáme. Som veľmi rada, že som mohla ten jej príbeh nakrútiť,“ vyznala sa pani Sommerová.