KOŠICE. Na Strednej priemyselnej škole strojníckej na Komenského ulici sa pred pár dňami konalo unikátne stretnutie.
Po obdivuhodných 50 rokoch sa tam opäť zišli spolužiaci zo IV. A2.
Trieda, ktorá maturovala v roku 1968, sa vídava pravidelne. Prvé stretnutie zorganizovali po 10 rokoch a odvtedy nevynechali ani jednu päťročnicu.
Akurát začiatkom milénia nevydržali a jednu neformálnu schôdzku si urobili už po necelých troch rokoch. Od maturity je to ich deviate stretnutie v poradí.
Desať spolužiakov už nežije, niektorým nedovolili prísť zdravotné problémy, no aj napriek tomu sa stretli v hojnom počte. Dohromady ich bolo 22.
Vychádzali spolu dobre
„Mali sme medzi sebou dobré vzťahy,“ uznávajú spoločne. „Boli sme veľmi dobrá partia, ktorú stmeľoval hlavne záujem o futbal, spev, hudbu a tanec.“
Šport sa skloňoval pomerne často.
„Celý telocvik sme mali 4 roky futbal. Stále sme hrali Internátisti proti Košičanom, dedinčania proti mestským,“ rozpráva predseda triedy, pán Kubina. Kým vládali, hrávali ho z nostalgie v rovnakom zložení aj na stretnutiach.
Škola im dala veľa skúseností
Okrem spoločných hier ich vraj ale škola mnohému naučila.
„V rámci praxe sme vyrábali učebné pomôcky z farebného dentakrylu. Mali v Európe mimoriadny úspech, lebo boli doplnené o kompletnú výkresovú dokumentáciu včítane technických výpočtov. Z ušetreného dentakrylu sme si vyrobili aj maturitné tablo,“ vysvetľuje pán Doro.
Kvalita vzdelávania sa odzrkadlila aj na neskorších študijných výsledkoch.
Jedenásť spolužiakov skončilo Vysokú školu technickú s titulom inžinier a ďalší dvaja vyštudovali právo.
Zamestnaní boli všetci a väčšina zostala pracovať vo svojom odbore.
Aj dievčatá mali svoje miesto
Hoci väčšinu triedy tvorili chlapci, našlo sa medzi nimi aj zopár dievčat.
Najprv ich bolo päť, ale školu skončili len tri. Mužským kolektívom sa rozhodne nenechali zahanbiť, veď pracovali ako konštruktérky.
Jedna z nich bola zamestnaná celý život v košických železiarňach.
„Bola som v skupine žeriavovej, takže som všetky mostové žeriavy ohmatala. Zo začiatku to bolo také, že sme sa hrali s náhradnými dielmi, a to nás zacvičilo na celý život. Bola som žena, ale nakoniec ma nechceli pustiť ani do dôchodku. Tak som sa zapracovala a teraz už na staré kolená sa tým len chválim,“ zaspomínala si na svoju prácu.
Úsmevné spomienky
Ako to už býva zvykom, hovorilo sa najmä o dobrých časoch. A na tie zlé sa už aj tak spomína s úsmevom, ideálne pri fotografiách z výletov.
„Na lyžiarskom sme boli v Čiernohorských kúpeľoch. Išiel som ,šusom´ dole, odopla sa mi lyža, urobil som saltá a nič. Ruky, nohy, zlomeniny žiadne, akurát som si prehrýzol jazyk. Bol som v Gelnici v nemocnici tri dni,“ smeje sa pán Štefan.
Ako si udržať kontakty?
Už po prvom stretnutí v roku 1978 si každý spolužiak odniesol domov spoločnú fotografiu a kompletný zoznam spolužiakov.
Pri každom mene bola uvedená adresa, telefónne číslo aj zamestnanie. To bol podľa ich slov základ ich úspechu.
Minulý rok si založili Klub spolužiakov a štyrikrát do roka sa stretávajú na pive.
Na 50. výročie ich pomaturitného stretnutia si nechali vyrobiť Pamätnú knihu.
Do nej sa budú ďalej zaznamenávať nielen spomienky, ale aj údaje o spolužiakoch, aby aj naďalej mohli zostať v kontakte.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
