KOŠICE. Medzi pozoruhodných Košičanov nepochybne patrí aj dramaturgička televíznej Zlatej brány Alica Takáčová.
Zomrela mama Zlatej brány Alica Takáčová Čítajte Viac ako dvadsať rokov pracovala na relácii, vďaka ktorej o tunajšom televíznom štúdiu a jeho tvorbe vedeli aj v Európe.
A aj keď od posledného vydania Zlatej brány, pravidelne vysielanej do roku 1990, prešli už desiatky rokov, nezabudli na ňu účinkujúce deti, ale ani tie, ktoré sedávali pred obrazovkou a „hltali“ každú melódiu.
A nezabudnú ani na tetu Alicu, ktorá bola jej dušou a ktorá navždy odišla pred týždňom.
„Spolupracovalo sa mi s ňou veľmi dobre, lebo bola mimoriadne pragmatická, vecná, jasná. To, čo bolo na papieri, platilo. Scenár sa dal prekopírovať do reality štúdia. Spolupráca teda bola vysoko profesionálna. Bdela ochrannou rukou nielen nad deťmi, ale bola takým ochranným štítom nad nami všetkými, ktorí sme sa na tom podieľali. Takže sa nám robilo veľmi komfortne a pohodlne,“ spomína si na spoločné tvorivé chvíle Peter Hudák.
Ako režisér pripravil viacero dielov relácie na prelome 80. a 90. rokov. Oveľa viac času venoval Zlatej bráne ešte ako asistent réžie.
A dokonca v jednom vydaní ako dieťa účinkoval. O tom už ale až s takým nadšením nehovoril:
„So Zlatou bránou som spätý od začiatku. V roku 1962 som bol na konkurze vo vtedajšom rozhlase. Za klavírom sedel pán Toperczer, pri klavíri pani Alica. Prešiel som konkurzom, aj som účinkoval v prvom vydaní pesničkovej relácie. Vtedy sa to ešte nevolalo Zlatá brána, myslím, že Hľadáme pesničku. A bolo to prvý a posledný raz, lebo som mal skoro 14 rokov a už som vekom nezapadal do kategórie, ktorá tam mala byť. Ani som sa tam necítil dobre, okolo mňa boli malé deti a ja som 'vytŕčal' medzi nimi. Ale účinkovali tam moji dvaja mladší bratia, najmä Juraj, ktorý bol o šesť rokov mladší. Preslávil sa pesničkou Valibuk.“
Boli to hity
Dnes by sme mnohé piesne zo Zlatej brány označili ako hity.
Medzi deťmi asi najviac zarezonovala pieseň Bola raz malá hviezdička.
Aj keď je smutná, doteraz patrí k najpopulárnejším. Veď napríklad na internetovej databáze videí má vyše päť miliónov pozretí.
To je mnohonásobne viac ako všetky iné piesne.
Ale keď sa započúvate do Čumbuláka, Klope, klope dáždik, Kykymora, Lekárka, Slnečný vietor, Pes a mačka či ktorejkoľvek inej, majú svoje čaro.
Pre strednú i staršiu generáciu je to aj návrat do detstva. A ich interpreti si ich pamätajú dodnes.
Úspech mohla priniesť len profesionálna práca
V úplných začiatkoch pesničkovej súťaže, predchodcu Zlatej brány, ešte v 60. rokoch, spievala dnes vedúca redakcie národnostného vysielania RTVS v Košiciach Ľuba Koľová, vtedy Sošková, pieseň Gramofónová platňa.
Text odrecitovala bez dlhšieho rozpamätúvania sa.
„Bez čiernej sukne nejdem von, čo ak ma stretne gramofón. V tanci ma zatočí, veselo vykrúti, do spevu prinúti… Princíp súťaže bol v tom, že ktorá pieseň sa najdlhšie udrží na poprednom mieste, tá bude na ďalší rok zvučkou. Diváci posielali listy, chodilo ich veľmi veľa, všetkým deťom, aj mne. Pred koncom roka som sa tety Alice pýtala, ktoré piesne dopadli najlepšie. Povedala mi, že moja pieseň bude zvučkou. Bolo to ešte pred tým, ako na scénu prišla Malá hviezdička. Ale nestalo sa, zmenil sa systém a už to nebolo Hľadáme pesničku ani Našli sme pesničku. Ale mňa jej slová o mojej úspešnej pesničke veľmi potešili,“ spomína si Ľ. Koľová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
