Nezabudnuteľnou školou bolo pre historika umenia Viktora Jasaňa jeho prvé pôsobisko – Spišské múzeum v Levoči.
Skúsenosti z riadenia menšej inštitúcie neskôr využil pri šéfovaní vo Východoslovenskej galérii v Košiciach i v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.
Podieľal sa na budovaní umeleckých zbierok, pripravil unikátne výstavné projekty, dva roky mal pod palcom aj rekonštrukciu hradu Krásna Hôrka.
A vďaka týmto skúsenostiam dospel k presvedčeniu, že: „Umenie je jediná vec, ktorá môže zmeniť myslenie človeka“.
Prvé kontakty s umením mu ako školákovi sprostredkoval farár z Poproča.
Potom vstúpili do života Viktora Jasaňa ľudia, na ktorých nezabudne a ktorí výrazne ovplyvnili jeho ďalšie smerovanie.
Prvou najvýraznejšou osobnosťou bol výtvarník, docent Július Muška na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove.
Hodiny strávené s ním pomohli jeho žiakom v mnohých oblastiach, nielen vo výtvarnom umení, otvoriť oči.
„Bol veľmi tolerantný a mal nás rád. Už vtedy nám hovoril, že existuje politika oficiálna a neoficiálna. Učil nás držať sa neoficiálnej, ale netreba dráždiť tú oficiálnu. Riadil som sa tým až do penzie, keďže som nechcel robiť kariéru politika, aj keď som po revolúcii mal ponuky,“ spomína si na skúsenosti, získané počas školských rokov.
Neopakovateľným spôsobom do života Viktora Jasaňa zasiahlo aj stretnutie s levočským archivárom, doktorom Ivanom Chalupeckým.
„Kontakt s niečím, čo som nikdy nepoznal,“ takto označil rozhovory s človekom, ktorý mal neskutočne veľké vedomosti a ktorý ho svojím rozprávaním dokázal úplne pohltiť.
Jeho scenár k expozícii Majstra Pavla bol jedným z momentov, ktoré presvedčili Viktora, aby prijal ponuku stať sa riaditeľom Spišského múzea v Levoči.
Pre chlapca z dediny bolo kráľovské mesto výzvou
Viktor sa rozhodol doplniť si vzdelanie aj o štúdium histórie umenia na Univerzite Komenského v Bratislave. No už zároveň začal viesť múzeum a na začiatku žil aj s rodinou v dome Majstra Pavla.
Stretával sa so zaujímavými ľuďmi, ktorí formovali jeho odborný rast. Bol to napríklad aj Heřman Kotrba, ktorý v 50. rokoch spolu s bratmi reštauroval hlavný oltár v Kostole sv. Jakuba.
V. Jasaň so smiechom hovorí: „Dozvedel som sa, že bratia Kotrbovci okrem bádania v archívoch aj vyvolávali ducha Majstra Pavla. Ja som si tak povedal, že keď žijem v jeho dome, že sa práve mne môže prisniť. Ale, samozrejme, nič sa nestalo.“
Dnes si uvedomuje, akou odvahou bolo v tom čase, v 80. rokoch, púšťať sa do zriadenia Múzea Majstra Pavla.
„Stranícki funkcionári sa obávali, či múzeum nebude považované za nejakú kaplnku vedľa kostola. A tam bola potrebná diplomacia. Musel som vysvetľovať, že to je jedinečné múzeum, že predmety sakrálneho charakteru získajú muzeálny rozmer a že expozícia bude mať okrem iného aj edukačné využitie, čo sa rokmi aj potvrdilo,“ vysvetľuje Viktor.
Dočkal sa aj podpory od vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka. Potrebovali totiž devízy na nákup materiálu na tlač veľkorozmerných farebných fotografií, cibachrómu, v Čechách.
U námestníka nepochodil, ale sekretárka na ministerstve mu z vlastnej iniciatívy sprostredkovala stretnutie s ministrom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
