KOŠICE. V Košiciach boli, podľa vtedajšieho redaktora Československej televízie Jozefa Mríza, najintenzívnejšie strety medzi ľuďmi a vojakmi, ktorí zavčasu ráno 21. augusta 1968 vkročili do mesta.
On sám sa pohyboval v centre diania, rozprával sa s radovými sovietskymi i bulharskými vojakmi a hlavne vlastným telom chránil kameramanov, ktorí museli zostať neviditeľní.
Neskôr nakrútil dokument k 50. výročiu Československej republiky. Tieto udalosti sa mu stali osudnými a poznačili jeho život na ďalšie desaťročia.
Keď v novembri 1967 nastúpil do košického štúdia vtedajšej Československej televízie ako redaktor, nemohol ani tušiť, aké hektické časy ho čakajú.
Už po štyroch mesiacoch sa stal vedúcim Redakcie dokumentu a publicistiky.
Keď sa rozbehla Pražská jar, presunuli ho na spravodajstvo.
Bez pozorností ľudí a médií
Prvá ťažká skúška prišla už 29. júla. Vtedy sa v Čiernej nad Tisou stretli československá a sovietska delegácia. Rozhodovalo sa o budúcnosti republiky.
Naša delegácia, na čele s prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom, chcela presvedčiť Sovietov, vedených 1. tajomníkom ÚV KSSZ Leonidom Brežnevom, aby uznali socializmus s ľudskou tvárou. Schôdzka sa mala udiať bez pozornosti ľudí a hlavne médií.
Na stanicu v Čiernej ani na malé námestíčko, ktorým mali delegáti prejsť do kultúrneho domu, nesmeli vstúpiť žiadni novinári, fotografi či kameramani.
„Navigoval som ich cez eštébákov. Tí mi volali:´Kde máte redaktorov?´ rozčuľovali sa. Legendárny je najmä jeden záber Laca Šidelského, pretože ho urobil v jednom ťahu od vlaku do reštaurácie. Teraz som videl pražský zostrih, Čierna bola rozhodujúca. Čierna bola pozvánka na August. Šikovnosť kameramana si televízie všímajú dodnes,“ spomína si pán Mríz.
Dostal sa tam s kamerou pod pazuchou
Keďže v deň schôdzky v Čiernej každých 200 metrov stáli policajti a kameramanov a fotografov či redaktorov s mikrofónmi posielali preč, Ladislav Šidelský sa vynašiel. Stavil na svoj zvyk – všade chodiť v saku a s kravatou.
Aj keď bol vtedy horúci letný deň, akosi nikomu neprišlo podozrivé, že bol takto oblečený.
A vďaka tomu sa mu podarilo preniesť kameru. Uchytil si ju na kravatu a skryl pod sako pod pazuchou.
Keďže v meste pri hraniciach často nakrúcali, ľudia ich tam poznali.
Vďaka takýmto známostiam sa Laco dostal do miestnosti na stanici, z ktorej bol okienkom výhľad na perón i na druhú stranu, na námestie, ktorým museli delegácie prejsť do kultúrneho domu.
No problém bol s kamerou: „Bola na pero a na jedno natiahnutie vydržala nahrávať 30 až 35 sekúnd. Hrozilo riziko, že ju natiahnem zavčasu alebo naopak, neskoro. Tak som mohol prepásť momenty, ktoré bolo treba nasnímať. Ale podarilo sa mi to v pravej chvíli a natočil som, ako tam boli na čele s Brežnevom, Dubčekom, Biľakom. A potom, keď odchádzali, sa mi to podarilo tiež. Vďaka človeku, ktorý ma tam pustil,“ vrátil sa do napätých okamihov uznávaný kameraman.
Auto za zábery
Materiál dopravili do košického televízneho štúdia, v noci ho v laboratóriách vyvolali a rozmnožili.
„Dostal som kotúč s filmom, ani neviem, či bol vyvolaný alebo nie. Prišiel za mnou redaktor viedenskej televízie a hovorí mi: ´Tu sú kľúče od mercedesu a ty mi daj film.´ No Brežnev v Čiernej nad Tisou upozorňoval vládu a ústredný výbor, že musia mať pod kontrolou masmédiá, inak urobia poriadok. Tak som odmietol.
Ale večer o siedmej viedenská televízia vysielala tieto zábery. To bol rozhodujúci moment v rokovaniach v Čiernej. Museli teda byť tri kotúče – jeden išiel do Prahy a to by sa nestihlo, druhý som mal ja a musel byť ešte tretí. Že sa dostal do vysielania do rakúskej televízie, to považujem za vlastizradu, aj to viedlo k 21. augustu,“ vysvetľuje pán Mríz.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
