KOŠICE. Predvlani sa stal prvým Košičanom, uvedeným in memoriam do Siene slávy mesta a jeho meno nesie aj park v mestskej časti Košice-Juh.
A predsa veľa ľudí nevie, kto bol Jozef Psotka, aký bol človek, čo malo v jeho živote cenu.
Medzi horolezcami sú totiž priateľstvo, obetavosť, ochota pomôcť to najdôležitejšie. On tomu horolezeckému hovoril „priateľstvo na lane“.
Hodnoty, ktoré vyznával, mu vštepili ešte ako študentovi Gymnázia na Šrobárovej ulici jeho pedagógovia – triedny profesor Karol Rečičár a telocvikár Róbert Kubín.
Najmä prvý svojich žiakov „morálne formoval k porozumeniu, spolupatričnosti a k vzájomnej zodpovednosti, aj v rámci športu,“ hovorí sestra Jozefa Psotku Eva Mathéová, manželka sochára Jána Mathého.
Dodáva, že, samozrejme, nemalú úlohu zohrala rodina. Jozef bol najmladší z piatich detí a už ako malý vraj urovnával domáce spory.
Medzi Evou a Jozefom – a ich súrodencami bol pomerne veľký vekový rozdiel, a tak si táto dvojica najlepšie rozumela.
To vzájomné puto je cítiť dodnes, aj keď už Jozef nežije. Jeho sestra naň stále myslí s neobyčajnou láskou.
Všetko mohlo byť inak
Jozef bol vynikajúci bežec. „Keď boli žiacke súťaže v cezpoľnom behu, vždy vyhrával. Ale vtedy nikoho nezaujímal nejaký nadaný bežec. Keby v tom čase, v 40. a 50. rokoch, boli tréneri, ktorí vyhľadávali športové talenty, boli by ho vzali na beh. Nikdy by nebol horolezcom,“ konštatuje pani Mathéová.
Ale jeho zlákalo lezenie. Aj o to sa pričinil jeho pedagóg Róbert Kubín. Sám liezol a svojich žiakov brával do Zádielskej doliny, kde trénovali.
„Tam dostal základnú výchovu, mravnú, etickú a športovú,“ hovorí pani Eva.
„Prvé priateľstvá na lane. Prvé lezecké kroky na cvičných skalách, popri teoretickej a praktickej príprave je to, prirodzene, aj morálna, vôľová a psychická príprava,“ napísal sám horolezec.
Oslavu maturít v auguste 1953 zavŕšil s kamarátom Bercim Vargom.
Ako prví Slováci vystúpili na západnú stenu Lomnického štítu technicky náročnou cestou Hokejka.
Držal nad ňou ochrannú ruku a dával nádej
Juzek Psotka sa zo svojho najvyššieho vrcholu už nevrátil Čítajte Aj keď bol Jozef o tri roky mladší ako Eva, cítil sa ako jej ochranca.
„Vždy sa zaujímal o to, s kým chodím a schvaľoval mi chlapcov. Aj môjho Jana zobral do Zádielskej doliny a vyskúšal ho na Cukrovej homoli. Jano na ňu vyliezol a Jožo povedal – To je dobrý chlapec, môžeš s ním chodiť,“ smeje sa pani Mathéová pri tejto spomienke aj dnes.
Napokon sa aj vzali. A jej manžel mal pre svojho švagra veľké porozumenie a mal ho rád.
Jozefov pozitivizmus a viera v dobro sa naplno prejavili v ťažkých chvíľach pre Mathéovcov.
Keď mali v roku 1967 vážnu autonehodu, opäť sa ukázal krásny vzťah medzi nimi a Eviným bratom.
Ján bol s vážnym úrazom hlavy dlhé týždne v bezvedomí, v beznádejnom stave.
„Jožo mi dával nádej, on jediný. Chytila som sa jej a to ma držalo nad vodou. Po šiestich týždňoch začal reagovať a postupne sa zotavoval. Vzala som si niekoľkomesačnú neplatenú dovolenku, aby som ho rehabilitovala. Desať rokov po havárii môj Jano urobil svoje vrcholné dielo – Plod života,“ s nostalgiou, s obdivom i vďakou hovorí pani Mathéová o udalostiach spred desaťročí.
Ján Mathé sa oplatil dôverou
V roku 1984 zahynul Jozef Psotka pri zostupe z najvyššej hory sveta Mount Everestu.
Sestra Eva však nebola spokojná s vysvetlením okolností jeho smrti, ktoré rodina dostala.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
