Za ďalším úspešným košickým rodákom sme sa vybrali do českého hlavného mesta. Nie doslova, veď komunikovať sa dnes dá aj na diaľku. MARTIN ČIČVÁK sa prepracoval medzi predstaviteľov strednej generácie tvorcov a má za sebou desiatky inscenácií v českých i slovenských divadlách. Je autorom hier, ktoré s úspechom uviedli vo viacerých európskych krajinách. Získal množstvo cien a ročne v rôznych divadlách naštuduje štyri aj päť nových inscenácií. Pred tromi rokmi mu vyšla aj kniha Kukura (Kukurov život, ako ho prežil Čičvák).

Z Košíc ste preč už viac ako 20 rokov. Ako si spomínate na vaše rodné mesto?

– Kedysi – neviem, či je to tak doteraz – boli na Hlavnej dva parky. Okolo Spievajúcej fontány sa schádzali dievčatá, čo sa chceli učiť na maturitu. A za Kaplnkou sv. Michala boli grancheri a depešáci. Chvíľu sme vždy nechali každému parku jeho vzduch a osadenstvo a potom sa to celé premiešalo. Čím chcem, samozrejme, povedať, že depešáci sa učili na maturitu.

Ako často a pri akých príležitostiach sa do Košíc vraciate?

– Je to domov. Mám tu rodičov a mám tri deti. Rád ich posielam vlakom k starým rodičom a potom zas pre ne musím ísť. Aj keď častejšie je mama v Prahe, to musím priznať a poďakovať sa jej týmto spôsobom. Kedysi lietala za pár eur spoločnosť medzi Prahou a Košicami, už nie je, mama ráno priletela, vzala si jedno z našich detí (v tom čase sme mali iba jedno) a večer s ním odletela. Mama aj ja sme mali pocit, že Košice sú od Prahy hodinu. A tie letenky tam a späť boli lacnejšie, ako platiť pani „na hlídání“.

Váš strýko Mišo Čičvák bol úspešný maliar. Ovplyvnil vás na vašej ceste umením?

– Mišo bol veľký umelec – čím som starší, tým viac si to uvedomujem. Vo všetkom, čo mi hovoril, literatúru, na ktorej staval, na ktorej vyrastal...
Pamätám sa – raz mi na ulici jedna z jeho bezvýznamných obdivovateliek povedala, necitujem ju presne, je to predsa len už skoro dvadsaťpäť rokov – Vy, Čičvákovci, ste geniálni, ale len do štyridsiatky. Potom prestanete pracovať, prestanete myslieť. Myslíte si, že čo ste urobili do štyridsiatky, stačí.
Po štyridsiatke si dávam sakramentský pozor, aj keď si nie som istý, či túto strašnú kliatbu vôbec budem môcť vlastnou cieľavedomosťou a svedomitosťou poraziť. Možno sme uhranutí jej kliatbou, jej nenávisťou k vlastnej bezvýznamnosti – Mišo sa s tým stretával permanentne – každý mal čo povedať k tomu, ako má žiť, ale nikto už nevedel povedať nič k tomu, ako má tvoriť. A prečo.

Ako a na čo konkrétne si dávate pozor? A ak sa vám nepodarí túto kliatbu poraziť, vzdáte sa divadla? Viete si predstaviť, čo iné by ste robili?

– Mám strach z impotencie – a tým myslím hlavne tú umeleckú. Samozrejme, že to je moja nočná mora – zrazu nevedieť, pred očami sa nerozvíja žiaden film, žiaden obraz. Pracujem v niekoľkých divadlách, takže stretávam vždy v podstate nový, iný, premenený kolektív – to je dôležité. Nechať sa inšpirovať ľuďmi, okolnosťami, iným hercom, iným mestom alebo miestom. Zatiaľ si trúfam tvrdiť, že „vody nevysychajú“. Budem sa modliť, aby to tak ešte chvíľu bolo – potom netuším. Možno nejaká šéfovská stolička, z ktorej budem korigovať iné tvorivé tímy plné kreativity a správnej drzosti. Odtiaľ budem ticho závidieť. Alebo nahlas.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári