KOŠICE. Do klubu sedemdesiatnikov vstúpil operný spevák František Balún. Dlhoročného sólistu košickej opery poznajú Košičania nielen ako speváka, ale aj ako človeka, ktorý sa angažoval v miestnej politike. V rozhovore porozprával nielen o tom, ako sa mu kariéra speváka v posledných rokoch zmenila na kariéru starého otca, ale aj o tom, že kultúre na Slovensku chýba najmä „kultúra“.
Jubileá sú chvíľou, keď človek zvykne bilancovať. Aká by bola bilancia sedemdesiatnika Františka Balúna?
– To hodnotenie či bilancovanie má dve roviny. Bilancujem ja a bilancuje verejnosť. Ťažko povedať, či budú tieto bilancie totožné. Ale ja, tak ako celý život aj teraz s veľkou pokorou a vďačnosťou ďakujem, že som sa toho veku dožil. A preto ďakujem Bohu za to, že sa to stalo, za to, čo som zažil, ďakujem za to, čo som mohol urobiť. Či to bolo úspešné alebo neúspešné sa neodvážim hodnotiť.
Predovšetkým ďakujem za roly, ktoré som mohol stvárniť. Ďakujem za koncerty, ktoré som absolvoval. Ale predovšetkým ďakujem za moju fantastickú manželku Melániu, ktorá pri štyroch deťoch a pri mne ako pri piatom, ma vždy podporovala. A dovolím si tvrdiť, že nebyť jej pomoci, nikdy by som nedokázal to, čo som dokázal. Lebo ona mi vytvárala zázemie a všetko, čo k tomu patrí. Samozrejme ďakujem za deti, ktoré sme spolu vychovali a určite aj za vnúčatá, ktoré mám. Určite je za čo ďakovať.
Operných, ale aj operetných postáv bolo neúrekom. Sú niektoré, ktoré vám utkveli v pamäti?
– Tých rolí je viac. Určite prvou bola postava Valentína v opere Faust a Margaréta, ktorá ma takpovediac vyniesla hore. Spieval som ju v Bratislave s Petrom Dvorským. Potom to boli určite ďalšie úlohy v operách ako Pucciniho Bohéma, Verdiho Don Carlos či Traviata alebo Nabucco i ďalšie verdiovky, Gershwinova Porgy a Bess, v Leoncavallových Komediantoch, vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi a predovšetkým Mr. Scrooge v opere Jána Cikkera. Ale aj Mozartov Don Giovanni. Tých postáv bolo vyše päťdesiat a drvivá väčšina z nich mi naozaj prirástla k srdcu.
Je ešte nejaká operná postava, ktorú by ste si rád zaspievali a doteraz sa to nepodarilo?
– Ale áno, určite je dosť takých postav, napr. Simon Baccanegra, Sicílske nešpory a pod. Vzhľadom na vek a ďalšie okolnosti som už prestal túžiť po veľkých úlohách. Ale veľmi rád som prijal menšie úlohy či už v operete Čardášová princezná alebo v Bohéme. Lebo byť na scéne je závislosť. Javisko je jednoducho droga. Človeka síce všeličo pobolieva, ale keď vyjde na scénu, všetko to spadne. Je to tak a určite to prežíva každý, kto to niekedy skúsil.
Javisko sa asi ťažko opúšťa?
– Áno, je to pravda, lebo ak si zvyknete naň ako na svoj ďalší domov, tak je to prirodzené. Je to taký pomalý proces. Určite sa s tým každý spevák či herec musí zmieriť, že raz tá chvíľa, keď definitívne opustí scénu, príde.
Košičania vás poznajú nielen ako operného speváka, ale aj ako človeka, ktorý sa výrazne angažoval v miestnej politike. Boli ste šéfom opery, šéfovali ste kultúre na Košickom samosprávnom kraji, ale aj v mestskej časti Košice-Západ. Čo podľa vás slovenskej kultúre chýba? Čo by potrebovala?
– Kultúru. Možno budem teraz trochu frázovitý. Kultúra je niekoľko storočí starý latinský výraz a znamená zušľachťovanie. Cieľu zušľachťovať diváka či poslucháča musí byť podriadené všetko. Aby bol naozaj prijímateľ kultúry skultúrnený. Často mám pocit, že mnohé akcie v kultúre sa robia podľa obdobia, ktoré prežili Francúzi – „kultúra pre kultúru“. Často je to len akoby pre čiarku alebo len preto, že nejaká tvorivá energia vytryskne a získa nejaký grant. Ale keď to nie je podriadené tomu významu slova, tomu zušľachteniu, tak určite nespĺňa svoj cieľ. A takých podujatí je stále veľa.
Pred pár rokmi ste sa v jednom rozhovore priznali, že ste vášnivým zberateľom nahrávok klasickej hudby na rôznych nosičoch a vtedy ste ich mali niekoľko stoviek. Stále trvá táto vášeň?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
